Semestrálna práca, Fyziológia rastlín - Problém zasolenia pôdy vo vzťahu k fyziologickým procesom

Fyziologické dôsledky zasolenia pôdy

V rastlinných bunkách je udržiavaný ustavičný turgor, ktorý má hodnotu približne o,6MPa.

Hodnota turgora sa rozširuje cez cytoplazmatickú membránu na bunkovú stenu a úzko súvisí s obsahom endogénnej vody. Za prirodzených podmienok je koncentrácia látok v bunke vyššia ako vonku. Po otvorení transportného systému a kanálikov vstupujú do vnútra rozmanité látky a s nimi preniká dnu aj voda. Voda prúdi kanálikmi a difunduje cez membránu. Snaží sa vyrovnať koncentráciu na obidvoch stranách(Buchanan et.al.,2000). Väčší problém nastáva ak je koncentračný gradient narušený. V prípade osmotického tlaku ide o väčší objem iónov, alebo ďalších osmotický aktívnych látok samovoľne neprechádzajúcich cez cytoplzmatickú membránu ako napr. manitol. V ten okamih začne voda z bunky unikať von a tlak z vnútra sa vytratí. Nastupuje úloha protoplastu ktorý sa začne zmršťovať a vnútorné prostredie sa zahustí. I keď je osmotický stres veľmi rýchli, rastlina sa sním vie pomerne rýchlo stotožniť (Munns, tester, 2008). Rozdiel medzi soľním a osmotickým stresom je hlavne na génovej úrovni. Počas osmotického stresu dochádza ku zvýšeniu kvapalnosti membrány. Dochádza aj k zmenám zloženia fosfolipidov. Fosfolipázy majú značný podiel na zložení fosfolipidov, ktoré produkujú - 1, 4, 5 -trifosfát, diacylglicerol a kyselinu fosfatidovú (Bartels and Sunkar, 2005) .