Staroveké Grécko

Pre architektúru, tak ako aj pre ostatné umenia, bol nový začiatok ťažký. Poznáme dosť zle prvé stavby, ktoré sa dvíhali na miestach spustošených dórskym vpádom, ale môžeme aspoň tvrdiť, že boli dosť skromné a neuchovali si veľa z prepychovej architektúry, ktorá ich predchádzala. Jediným evidentným putom medzi týmito dvoma obdobiami je typ pôdorysu, určite zdedený z megaronu obdĺžnikovej miestnosti mykénskych palácov, do ktorej sa vchádzalo cez portikus. Trvalo istý čas, kým sa tento pôdorys opäť objavil. V 8. storočí sa presadil súčasne v architektúre obytnej i v architektúre náboženskej, kde jeho vývoj viedol ku vzniku dvoch základných typov - „pokladnice“ a chrámu. No aj tak sa nemožno ubrániť dojmu, že máme do činenia skôr s pomalou „renesanciou“ ako so zásahom vonkajších činiteľov. Je fakt, že dokonca ani „orientálne“ vplyvy, ktoré sa, ako vidíme, počínajúc 8. storočím, prejavili v rozvoji vázového maliarstva a ktoré sa každopádne prejavia v 7. storočí takisto v sochárstve, zjavne nehrali žiadnu rolu pri zrode gréckej architektúry: v tejto oblasti skutočne nezanechali pred koncom 7. storočia alebo dokonca na začiatku 6. storočia stopu. Hovoriť o „orientalizujúcej“ architektúre, ktorá by nastúpila po architektúre „geometrickej“, by nemalo zmysel, preto tu ukážeme evolučný vývoj, ktorý vedie bez prerušenia od protogeometrických chatrčí k prvým „peripterovým“ chrámom, čiže prakticky až po koniec 7. storočia. Pretože až na začiatku 6. storočia sa začína nové obdobie architektúry rozlišujúcej medzi „štýlmi“ a výskytom dekoratívneho sochárstva.