Veda a viera

Vzťah vedy a viery je predmetom mnohých diskusií na filozofickej i ideologickej úrovni. Ide o hlboký genozeologický problém, ktorý sprevádza každý krok človeka, či si to uvedomuje alebo nie. Základom úvah musí byť dostatočne jasné vymedzenie pojmov, lebo niektoré nedorozumenia vyplývajú z odlišného alebo nepresného chápania pojmov "veda" a "viera" diskutujúcimi stranami.
Vieru môžeme chápať ako prijatie určitého tvrdenia bez adekvátneho dôkazu. Viera sa orientuje niekedy podľa citu, inokedy podľa určitých menej či viac presvedčivých indícií. Pravá viera je bezpodmienečné prijatie určitej skutočnosti bez potreby akýchkoľvek dôkazov. Človek má však v svojej prirodzenosti tendenciu konfrontovať svoju vieru s realitou sveta a o opodstatnenosti svojej viery sa ubezpečovať argumentáciou rôzneho druhu - potrebuje sa o správnosti svojej voľby presviedčať. Viera sa niekedy interpretovala ako prejav ľudskej slabosti - útočisko tých, ktorí zlyhali na ceste poznania. V skutočnosti je viera prejavom odvahy a často aj plodom cesty poznania. Viera sa často spája s vierou v Boha. Viera začína u elementárnych predstáv, ktoré vnímame ako samozrejmosť, napr. že priestor je trojrozmerný, že vo svete platia určité zákony, že človek je schopný poznávať svet pomocou svojich zmyslov, atď. Na viere sú založené základné tvrdenia, ktoré predstavujú piliere systematického poznania.
Vedu môžeme chápať ako systematické zhromažďovanie poznatkov na základe vzájomného pôsobenia medzi človekom a svetom, ich triedenie, formalizácia pomocou určitého pojmového aparátu, hľadanie a nachádzanie súvislostí, formulácia zákonov pohybu v zovšeobecnenom zmysle slova. Podľa charakteru objektu poznania sa veda delí na rôzne vedné oblasti so špecifickými formami poznania, zodpovedajúcim pojmovým aparátom a spôsobom argumentácie, napr. exaktné vedy, humanitné vedy, sociálne vedy a podobne. Spoločným menovateľom vedeckého poznania je hľadanie príčinných súvislostí v svete, ktorý je prístupný zmyslovému vnímaniu človeka.