Chudoba - ovocie nespavodlivosti

Problém sociálnej chudoby sa v dejinách chápe ako fenomén negatívny, ako škandál, ktorý by nemal byť. Sociálna chudoba je nespravodlivosť, ktorá ponižuje ľudskú dôstojnosť, a je prekážkou všestranného rozvoja osobnosti.
Chudobný človek je taký, ktorý nemá dostatok životných potrieb, je hladný, jeho hlas je slabý, pretože nemá prostriedky na to aby donútil bohatých ľudí, aby si vypočuli jeho požiadavky. V živote chudobných, diskriminovaných a utláčaných sa odráža Kristova tvár. Aj preto je privilegovaným subjektom sociálnej etiky chudobný človek, ktorý trpí, lebo iný boli alebo sú nespravodlivý.
Chudobní sa objavujú všade tam, kde bohatí majú tvrdé srdcia. Svätý Pavol vo svojich listoch adresovaných prvým kresťanským komunitám veľmi prízvukoval „nikto nesmie byť odstrkovaný z účasti na plodoch zeme, lebo tieto dobrá sú pre všetkých ľudí.“ Ľudstvo ako celok stále zrádza toto právo, a napokon aj koná málo pre to, aby bol svet familiárnejší. Každý individualizmus je sociálnou zradou. Tvár druhého hovorí: neponižuj, nekradni, nezabíjaj! Prístup k druhému si vyžaduje etické správanie. Tvár druhého „TY“ má všetkým ľuďom pripomínať povinnosť voči pravde. Iný má predsa právo dôstojne žiť a prežiť.
Chudobní nie sú v súčasnosti niekým, o kom nevieme. Naopak, majú precízne meno: podvyživení, analfabeti, nezamestnaní, diskriminovaný, chorí, bezradní, ľudia v penzijnom veku. A tragédiou dnešných dní je, že bohatí sa nevedia vo svojej chamtivosti nasýtiť.