Čo robí školu humánnou?

Tento článok sa pokúša prediskutovať niektoré základné úvahy o dnes existujúcej inštitúcii škola ako aj aspekty a črty humánnej školy, ktoré doteraz pravdepodobne ešte neboli dostatočne zreteľne zdôraznené alebo prinajmenšom neboli ponímané ako uzavreté pole symptómov. Otázkami organizácie školy v rámci tejto témy sa tu nezaoberáme; nachádzajú sa vo vlastnom príspevku. Humánna škola ako „Pedagogická provincia“, miesto blaženosti a neustálej radosti z učenie je nielen utopická, ale aj otázna, pretože rozdelenie skutočnosti, ktorá obklopuje deti a mládež na „svet školy“ a „vonkajší svet“ ako koncept humánnej školy by bolo zase nehumánne. Znamenalo by to poslať absolventky a absolventov tejto školy nevyzbrojených v ústrety životným problémom, ktoré ich očakávajú. V článku „Fotografie als Medium der Selbstevaluation. Die Projektpräsentation: Im Dschungel der Gefuhle“ (Fotografia ako prostriedok sebahodnotenia. Prezentácia projektu: V džungli pocitov) sa jeho autori M. Schratz a U. Steiner-Loffler v rámci svojho akčného výskumného projektu odvolávajú okrem iného aj na zistenie H. Rumpfa. Podľa neho je umelý svet školy organizačne vystavaný ako nástroj šírenia civilizácie a takto je aj spravovaný a ovládaný. Bojovať proti tomu je „z obavy o humánnu substanciu“ bezpodmienečne nutné. Humánna škola spomínaného typu by – do určitej miery na druhom konci škály – ohrozila práve túto humánnu substanciu. 1. K pojmu „humánny“ vo verejnom povedomí