Diplomatické pozadie vzniku slovenského štátu

V priebehu prvej svetovej vojny mal zahraničný odboj Slovákov a Čechov už badateľné úspechy i na poli diplomatickom i na poli vojenskom, ale otázka vzájomného pomeru českých krajín a Slovenska v budúcom česko-slovenskom štáte ešte stále dávala podnet k nedôvere a sporom. Americký Slováci na čele s Jozefom Huškom neprestávali prízvukovať, že pomer medzi obidvoma národmi musí byť jasný, musí sa riešiť už v záujme samotného odboja a štátoprávne postavenie Slovenska v budúcom štáte musí sa už vopred zaručiť. S touto požiadavkou súhlasili všetci slovenskí národovci, ktorým záležalo na istej budúcnosti národa a na slobodnom politickom, hospodárskom a kultúrnom vývine Slovenska. Všetky tieto slovenské práva mohol právoplatne a záväzne zaručiť predseda Národnej rady T. G. Masaryk, ktorý na jar roku 1918 prišiel do Ameriky a 30. mája na veľkom zhromaždení v Pittsburghu vysvetlil, ako sa vybuduje vnútorná správa česko-slovenského štátu a aké postavenie bude mať Slovensko. Ubezpečil Slovákov, že na Slovensku bude všetko slovenské, lebo Slovensko nebude sa spravovať z Prahy, ale na Slovensku. Toto verejné a jasné osvedčenie vodcu odboja postačilo, aby všetky pochybnosti Slovákov ustúpili zvýšenej obetavosti, ktorú vyžadovala oslobodzovacia akcia. Tisícové zástupy amerických Slovákov prijali toto ubezpečenie ako pevnú záruku, že o osudoch Slovenska budú rozhodovať Slováci sami. Ale prezieraví slovenskí národovci neuspokojili sa iba s takýmto osvedčením, chceli mať písomnú záruku, že Slovensko bude mať v Česko-Slovenskom štáte plnú autonómiu s vlastným zákonodarným snemom. Preto sa po veľkom zhromaždení zišli 31. mája na poradu s Masarykom, ktorý výsledky týchto rokovaní zhrnul do osobitného aktu čiže takzvanej Pittsburghskej dohody, ktorá znela takto: