Druhá svetová vojna

1. Príčiny vojny

Po skončení prvej svetovej vojny sa mocensko-politická situácia vo svete a hlavne v Európe radikálne zmenila. Zanikli staré štáty ako Rakúsko -Uhorsko alebo Osmanská ríša a na ich miesto nastúpili štáty nové ako Maďarsko, Česko – Slovensko, Turecko. Čoskoro po vojne tiež začal vznikať za mimoriadne krvavých okolností Sovietsky zväz. Nemecko, ako hlavný agresor prvej svetovej vojny, bolo prinútené podpísať Versaillskú zmluvu a platiť vojenské reparácie krajinám, ktorým spôsobilo v prevej svetovej vojne najväčšie straty. Japonsko sa cítilo odstrčené i keď vzhľadom na podiel vo vojne malo z nej najväčšie zisky.

Taliani mali prehnané požiadavky, za ktorými sa skrývali neuspokojené imperiálne ambície a tak aj oni odchádzali nespokojní. USA sa nepodarilo presadiť humanistické predstavy prezidenta Wilsona a jeho plán na vytvorenie Spoločnosti Národov. Európa bola po prvej svetovej vojne takmer čisto demokratickým kontinentom, no radikálne politické smery ako fašizmus a komunizmus sa veľmi rýchlo rozširovali zo svojich materských krajín. Trend demokratizácie sa teda čoskoro vytratil a tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny už bolo Česko – Slovensko jediným štátom strednej Európy, ktorý zotrval v nastúpenej ceste demokracie. Dôvodom, prečo sa extrémistické politické smery akými fašizmus a komunizmus boli, tak ľahko presadzovali v krajinách medzivojnovej Európy, bola najmä chudoba a situácia sa ešte rapídne zhoršila v roku 1929, keď vypukla svetová hospodárska kríza. V tom čase už Taliansku sedem rokov vládli fašisti na čele s Benitom Mussolinim a v roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci Adolf Hitler.

Hitler od počiatku kritizoval nespravodlivosť Vesaillskej zmluvy, a to spolu so sociálnou demagógiou a antisemitizmom bolo základom ideologickej a propagandistickej kampane jeho Nacinálnosocialistickej nemeckej robotníckej strany. Postupne keď Hitler videl, čo všetko si môže voči demokratickému Anglicku a Francúzsku dovoliť prichádzal stále s novými požiadavkami. Ich spoločným menovateľom bol „Lebensraum“, čiže životný priestor pre Nemcov. Tento priestor sa však mal nachádzať v Európe a Nemci k nemu mali prísť na úkor „menejcenných východných národov“ , ako boli Slovania. To chcel Adolf Hitler zmeniť a vďaka politike appeasementu, teda ústupkov zo strany Veľkej Británie a Francúzska, sa mu to takmer aj podarilo. Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov a obnovilo brannú povinnosť a vojenské letectvo. Tým prakticky vypovedalo Versaillskú zmluvu. Vo februári 1936 Nemecko obsadilo demilitarizovanú zónu v Porýní.

Tolerovaný bol aj „anšlus“ Rakúska v roku 1938 a vrchol táto politika dosiahla v septembri 1938, keď viedla až k podpísaniu Mníchovskej dohody, kde západné mocnosti opäť raz ustúpili Hitlerovi a súhlasili s odtrhnutím Sudet od Česko – Slovenska a ich pripojeniu k Nemecku. Západné mocnosti sa ešte pokúsili získať spojenectvo so ZSSR, ale tieto snahy stroskotali.