Elektronický podpis v štátnej správe

Už v minulosti si panovníci vymieňali informácie napríklad so svojimi generálmi prostredníctvom poslov. Vopred si panovník s príslušnou osobou dohodol heslo. Ak posol povedal správne heslo, identifikoval panovník autora správy. Takéto heslo možno považovať za najprimitívnejší statický podpis. Keď nepriateľ toto heslo odchytil, mohol ho zneužívať dovtedy, kým si panovník a generál nedohodli iné heslo. Statický podpis môže predstavovať aj odtlačok prsteňa, v elektronickom svete zase elektronická forma zoskenovaného podpisu. Miesto statického podpisu je možné použiť bezpečnejší jednorázový podpis. Ide o súbor dohodnutých hesiel, ktoré sa používajú postupne v dohodnutom poradí, pričom každé z nich sa môže použiť iba raz. Ani jeden z uvedených podpisov nedokáže zaručiť integritu správy - t. j. nedokáže overiť, či pôvodná správa nebola zmenená. Moderná kryptografia však pozná ešte bezpečnejší druh podpisu, tzv. digitálny podpis. Ten je založený na existencii dvojice kľúčov - súkromného a verejného. Súkromným kľúčom by náš generál správu podpísal a na základe verejného kľúča generála si panovník môže overiť, že správu jednoznačne podpísal iba daný generál, a navyše aj to, že doručená správa nebola zmenená. Digitálny podpis sa využíva pri budovaní infraštruktúry verejného kľúča a už niekoľko rokov sa považuje za bezpečnejší než klasický vlastnoručný podpis.