Environmentálna výchova

1. Environmentálna výchova, jej vývoj a postavenie

Pri historickom pohľade na tvorbu výchovných programov zameraných na environmentálnu výchovu sa nadviazalo na jednoznačné závery Stockholmskej konferencie o životnom prostredí (1972), resp. na závery Tbiliskej konferencie o výchove v životnom prostredí (1977) a následných konferencií vrátane záverov svetového Summitu v Rio de Janeiro (1994).

Vo všetkých záveroch orientovaných na environmentálnu výchovu sa zdôrazňovala snaha po novej ekofilozofii vzťahu človeka k svojmu životnému prostrediu, ďalej komplexnosť environmentálnej výchovy, ako súčasti ostatných výchovných a vzdelávacích programov a požiadavka neustáleho využívania multidisciplinárnych poznatkov vied, s cieľom zvyšovania environmentálneho povedomia. Environmentálna výchova by svojim zameraním mala postihovať všetky skupiny ľudskej populácie.
Úspešnosť výchovného pôsobenia a zvyšovania úrovne environmentálneho vzdelávania sa musí budovať na podklade právnych a legislatívnych opatrení, za ekonomickej stimulácie a za využitia všetkých dostupných vedeckých poznatkov. Environmentálna výchova by mala vytvárať optimálny vzťah k prostrediu a to vo výchovnom priestore rodiny (základy morálno-etického vzťahu k prírode), školy (výchovné a vzdelávacie pôsobenie), a ďalšieho doplňujúceho vzdelávania (kurzy, projekty, ekologické minimá, mimoškolské programy a pod.)