Epos ako prostriedok na pozdvihnutie národného povedomia. Náhoda, alebo zámer autora?

„Ešte Slováci žijú, a budú žiť ...“ Tieto slová vznikli v Maduniciach v časoch nedobrých pre slovenský národný život a dostali akoby krídla. Boli to slová, ktoré v týchto ťažkých časoch budili v srdciach ľudí nádej a vieru v lepšiu budúcnosť. Boli to slová Jána Hollého, významného literárneho buditeľa v slovenskej literatúre, ktorý ako prvý slovenský básnik využil a spracoval tematiku historicky významného veľkomoravského panovníka Svätopluka, ktorý svojimi činmi a rozvahou ovplyvnil dejiny síce malého, ale so silnými koreňmi, slovenského národa. Čo ho k tomu však viedlo? Hollého ako autora s mohutným národným povedomím dozaista ovplyvnilo Šafárikovo dielo Dejiny slovanskej reči a literatúry, ktoré vo svojom úvode načrtli život Slovanov, obdobie Veľkej Moravy a ktoré svojím zápalom na obranu Slovanstva, hrdinstva Rastislava a následne Svätopluka autora natoľko ohromili, že sa rozhodol spracovať túto tematiku v epose Svätopluk, ktorý nesie podtitul Víťazská báseň ve dvanásťi spevoch. Formu eposu si Hollý zvolil zámerne - veď chcel predsa „hovoriť“ o významných udalostiach a hrdinoch slovenského národa a na to bol epos ako stvorený. Už dlhé roky si pomocou eposu jednotlivé národy zachovávali vedomie o vlastnej identite a o vlastnom historickom osude.

Bohatiersky epos Svätopluk, ako ho mnohí označovali, je písaný v časomernom hexametri v kodifikovanom spisovnom jazyku bernolákovčine, ktorý vo svojich dielach používala vrstva katolíckych básnikov píšucich v tomto období.
Hollý dodržiava kompozíciu antických eposov, aj keď v určitých miestach sa jeho Svätopluk od nich výrazne líši. Epos začína propozíciou, vyjadrujúcou zámer autora, v ktorej je niekoľkými veršami uvedená téma diela: