Európska ústava

Zmluva o Ústave pre Európu sa má stať novým základným dokumentom EÚ. Mala by nahradiť najmä Zmluvu o EÚ, takzvanú Maastrichtskú zmluvu, a zmluvu o založení Európskych spoločenstiev (Rímska zmluva v znení neskorších úprav); taktiež by však mala nahradiť aj zmluvy z Amsterdamu a Nice. Európska únia z nich veľkú časť do ústavy preberá, prípadne upresňuje ustanovenia už existujúcich zmlúv a jedným z jej cieľov, nie však jediným, je zlepšiť orientáciu v zmluvných dokumentoch, ktoré Európska únia už prijala. Zároveň boli do zmluvy zapracované niektoré ustanovenia, ktoré oproti súčasnému stavu prinášajú zmenu vo fungovaní Európskej únie. Zmeny sa pritom týkajú tak oblastí spolupráce v rámci EÚ (jednotlivých spoločných politík) ako aj zloženia, fungovania a rozhodovania jednotlivých európskych inštitúcií. Samotný text zmluvy pozostáva z preambuly a štyroch častí. Občanom únie sú pritom určené najmä prvé dve, zvyšné považujú experti za ťažko zrozumiteľné a nevyhnutné najmä pre pracovníkov exekutívy a právnikov.
Prvá časť zmluvy podobne ako národné ústavy, definuje úniu a jej ciele, základné slobody, vzťahy medzi úniou a krajinami, dáva únii právnu subjektivitu, popisuje základné práva, priznáva občianstvo EÚ ako dodatočné občianstvo k národnému. Hovorí tiež o základných zásadách únie vrátane právomocí, pôsobnosti a rozhodovacieho práva medzi úniou a jednotlivými členskými krajinami. V hlave IV prvej časti popisuje ústava jednotlivé orgány a inštitúcie EÚ, pričom vytvára nový post voleného predsedu - prezidenta a ministra zahraničných vecí. V prípade súhlasu všetkých umožňuje vznik prokurátora EÚ, ktorého úlohou bude dohliadať na finančné záujmy únie. V hlave VII popisuje peňažné zdroje únie a tvorbu rozpočtu, záver 1. časti patrí článku o možnosti vystúpiť z EÚ.