Eurozóna

1 HISTÓRIA A VZNIK EUROZÓNY
Maastrichtský scenár stanovil dva okamžiky pre vznik menovej únie. Jeden skorší na začiatku r. 1997, keď menová únia mohla vzniknúť za predpokladu, že aspoň polovica členských štátov splní požiadavky maastrichtských konvergenčných kritérií.
A druhý neskorší na začiatku r. 1999, keď menová únia mala vzniknúť už v akomkoľvek počte členov, ktorí splnia maastrichtská kritéria. Prvý termín zostal nevyužitý, pretože členské štáty nedokázali previesť požadovanú konsolidáciu svojich ekonomík, a to najmä v oblasti verejných rozpočtov. Tento fakt Európska rada formálne potvrdila v decembri 1996 na zasadaní v Dubline.
Druhý termín však už v členských štátoch vyvolal pozoruhodné konsolidačné úsilie. „Blížiaci sa okamžik rozhodnutia o tom, kto z členských krajín Európskej únie sa ocitne medzi zakladateľmi menovej únie, zaúčinkoval ako vzpruha, ktorá pomáhala mnohým vládam pretlačovať nepopulárne úsporné opatrenia. Miestami sa síce vyskytli prípady kreatívneho účtovníctva, ktorými si niektoré vlády uľahčovali plnenie maastrichtských kritérií, zostali však okrajovou záležitosťou.“
Podklady Európskej komisie a Európskeho menového inštitútu o pripravenosti členských krajín na zahájení Štádia 3 boli vypracované v marci 1998. Na ich základe Európska rada na zasadaní v Bruseli začiatkom mája 1998 rozhodla, že Európska únia vstúpi 1. januára 1999 do záverečnej tretej fázy Hospodárskej a menovej únie. Súčasne potvrdila, že členmi tohto zoskupenia sa stane jedenásť zemí - Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Nemecko, Holandsko, Portugalsko, Rakúsko a Španielsko. Hospodársky potenciál zostavenej menovej únie obsiahol tri štvrtiny celkového výkonu Európskej únie a počtom obyvateľov prekročil 300 miliónov. Jedna dôležitá etapa európskej ekonomickej integrácie týmto okamžikom dospela k svojmu cieľu.