Eutanázia a hospice

Každý z nás je presvedčený, že nešťastie či nevyliečiteľné choroby si vyberajú "tých druhých" a nás obídu. Ak sa náhodou stretneme s prípadmi ľudí, ktorí sú nútení žiť aj po ťažkom úraze, často ochrnutí od krku dolu, úplne bezvládni a odkázaní po celý život na cudziu pomoc, radi sa zaklíname vetami ako: " Tak toto keby sa mne stalo, radšej to nejako skončím! " a podobne. Pre mnohých nezainteresovaných je eutanázia len akýmsi vzdialeným problémom, ktorý sa ich netýka. Pre mnohých odborníkov z radov lekárov, právnikov a psychológov je ale pojmom, o ktorom vedú dlhé a ostré debaty s rozporuplnými závermi. Slovo eutanázia sa najčastejšie skloňuje pri lôžku nevyliečiteľne chorého, ktorý trpí veľkými bolesťami a u ktorého sa dá teoreticky predpokladať skoré úmrtie. V takýchto chvíľach stoja lekári, prípadne zdravotné sestry pred ťažkou dilemou, či vypnúť pacientovi prístroje, ktoré ho udržujú pri živote, alebo nie. Ich svedomie je o to viac pokúšané porušiť lekársku etiku, o čo väčšie sú na nich vyvíjané tlaky rozhodnutia chorého, alebo jeho príbuzných.