Filozofia existencie a existencializmus

Filozofia - láska k múdrosti, filozof - milenec múdrosti. Európska filozofia vznikla v 7.-5. st. p.n.l. Prapríčinou filozofovania bol údiv človeka zo sveta, v ktorom žil. Výsledkom boli mytologické predstavy tzv. mýtus. Až starovekí Gréci začali vlastnú skúsenosť logicky zdôvodňovať. Čiže filozofia vznikla ako prechod od mýtu k logu, od predstáv k pojmom. Pojem bytie je najvšeobecnejší a najabstraktnejší pojem vyjadrujúci existenciu, jestvovanie čohokoľvek vôbec, označuje sa aj ako súcno. Absolútno - bytie nezávislé od žiadneho iného bytia, ktoré je dokonalé, existujúce samé pre seba a o sebe.
Každá veda vychádza z faktu skúseností, veda sa však stáva vedou až vtedy, keď sa prestáva orientovať len na skúsenosť a skúma zákonitosti bytia. Charakteristickými znakmi každej vedy sú: a) vlastný okruh, predmet skúmania, ktorý predstavuje časť súcna (bytia). b) skúma predmet iba z určitého pohľadu. c) skúma predmet vlastnými metódami. Filozofia podobne ako špeciálne vedy vychádza tiež zo skúseností o okolitom svete, ale predmetom jej skúmania nie sú jednotlivé konkrétne časti súcna. Filozofia skúma to, čo je najvšeobecnejšie a vyjadruje to v podobe abstraktných pojmov. Rozdiel medzi filozofiou a vedou je taký, ako medzi všeobecným a konkrétnym, kde všeobecné predstavuje filozofia a konkrétne jednotlivé vedy. Náboženstvo vo vzťahu k filozofii vystupuje ako forma spoločenského vedomia a cítenia, ktoré je spojené s faktom viery v existenciu nadprirodzenej sily - Boha. Náboženstvo sa opiera o fakt viery a vo svojom obsahu vychádza zo vzťahu Boh - svet, Boh - človek. Filozofia sa na rozdiel od náboženstva opiera iba o rozumové zdôvodnenia. Vzťah medzi nimi možno charakterizovať ako vzťah medzi vierou a rozumom, kde vieru predstavuje náboženstvo, rozum predstavuje filozofiu.