Filozofické koncepcie - Fenomén existencie a podstaty vo filozofii existencializmu

Filozofia existencie vznikla v Nemecku po 1.svetovej vojne (koncom dvadsiatych rokov), kedy pod vplyvom podstatných sociálnych premien spojených so vstupom kapitalistickej spoločnosti do obdobia imperializmu dochádza k prudkým zmenám v spoločenskom vedomí, k vzniku apokalyptických nálad a všeobecnej neistoty.
Stúpenci tohto smeru sústreďujú pozornosť na individuálne otázky o zmysle života, viny a zodpovednosti, rozhodovania a voľby, vzťahu človeka k svojmu poslaniu a k smrti. Záujem o problematiku vedy, morálky, náboženstva a filozofie dejín prejavujú len do tej miery, pokiaľ má styčné body s týmito otázkami. Táto filozofia sa zaoberá problémom kritických krízových situácií a pokúša sa skúmať človeka na jeho „krížovej ceste“.

Existencializmus je filozofiou človeka, ľudskej existencie. Vychádza z presvedčenia, že ľudská existencia je prvotná, vopred neurčená, nedeterminovaná nijakou podstatou, nijakou vopred sformulovanou „dušou“, ktorá určuje jej charakter. Človek je vo svojej existencii absolútne slobodný, nezávislý od nikoho a ničoho, sám zodpovedá za realizáciu svojej slobody, za všetky voľby, ktoré v živote uskutočňuje. Podľa existencialistov je človek plný nepokoja a zúfalstva, ktoré naň dolieha z vedomia zodpovednosti za uskutočnenie určitých volieb v živote. Človek a jeho vnútorný svet, cez ktorý možno dosiahnuť pochopenie druhého človeka, je predmetom existenciálnej filozofie.