Hodžovsko hattalovské reformy

Najráznejšie sa postavil proti štúrovskému pravopisu M. M. Hodža. Štúrov pravopis je vraj „monstrum horrendum, informe, ciu lumen slavicum ademptum est“ (hrozná ohavnosť, bez formy, ktorej je odňaté svetlo slovanskosti); tento pravopis vraj „pred súdom slavianskej filologickej kritiky nikdá neobstojí“. Hodžova autorita spôsobila, že v rokoch 1846-1848 začalo sa nesústavne používať ä, ba začalo sa používať aj ľ a v minulom čase začala sa používať prípona –l (bol). Hodža sa otázkami slovenského pravopisu zaoberal v dvoch prácach: Epigenes slovenicus (1847) a Větín o slovenčině (1848). Hodžovo jazykovédné vzdelanie ani všeobecné ani slavistické nebolo príliš veľké. Ba nepoznal dobre ani slovenské nárečia a nemal zmysel pre triezve posudzovanie jazykových faktov. Hodža vychádzal z názoru, že slovenčina je „všeslavenka“, že je akoby slovančinou v malom, že spolu so staroslovienčinou je najstarobylejším slovanským jazykom.