Klasické obdobie sociálnej filozofie zamerané na sociálnu spravodlivosť

KLASICKÉ OBDOBIE SOCIÁLNEJ FILOZOFIE ZAMERANÉ NA SOCIÁLNU SPRAVODLIVOSŤ

Vždy keď o niečom píšeme musíme si ozrejmiť daný termín a termíny s ním súvisiace. Predovšetkým je potrebné zastaviť sa pri samotnom termíne „sociálna filozofia“. Mohli by sme používať aj termíny ako „spoločenská filozofia“ alebo „filozofia spoločnosti“. Za pôvodcu termínu sa pokladá Thomas Hobes, ktorý ním označoval všeobecnú teóriu ľudskej spoločnosti. V súčasnosti používanie pojmu sociálna filozofia ne je nijako ustálené ani striktne dané.
Korene sociálnej filozofie siahajú do gréckej antiky a sú späté s teoretickým odkazom Platóna a Aristotela. Tak ako iné filozofické disciplíny, ako aj sociálne vedy, aj sociálna filozofia prechádzala zárodočnými ťažkosťami svojho vzniku, peripetiami svojho konštituovania až po emancipáciu. Patrí medzi najstaršie, ani nie tak disciplíny či vedy, ale skôr spôsoby uvažovania o spoločnosti cez prizmu záujmov a potrieb indivídua. Bez nárokov na presnosť a striktnosť možno historický vývoj rozčleniť do troch základných fáz:
- etapa predhistórie sociálnej filozofie ( od Platóna a Aristotela až do polovice 19. storočia. ),
- etapa označovaná ako obdobie klasickej novovekej sociálnej filozofie,
- etapa spätá so vznikom poklasickej, modernej, novovekej sociálnej filozofie.

Práve na obdobie klasickej sociálnej filozofie je zameraná aj naša seminárna práca. V tomto období sa teória sociálnej filozofie spája najmä s menami a dielom Machiavelliho, Hoblesa, Locka, Montesquieho, Rousseaua a Marxa. Táto klasická sociálna filozofia sa vyznačuje niektorými základnými charakteristikami; v jej rámci prevládala predovšetkým politická problematika, hoci v nej nechýbalo ani to, čo by sa dalo nazvať aj „proto-sociológiou“. Vytvorila sa tradícia metafyzických a špekulatívnych úvah o spoločnosti a štáte, tematicky veľmi nehomogénna a metodologicky dosť nekonzistentná, empirické sa miešalo s teoretickým, snaha o pravdu s rozličnými subjektívnymi normatívnymi prístupmi. Formovali sa prístupy ( vari najznámejším z nich bola tzv. ľudská prirodzenosť ), z ktorých sa deduktívne konštruovali všeobecné koncepty a schémy. Teda popri metafyzickosti a špekulatívnosti bola ďalšou významnou charakteristikou klasickej sociálnej filozofie jej normatívnosť ( preskriptívnosť ), to je nielen zdôvodňovanie, ale aj stránenie určitým sociálnym a politickým hodnotám, najmä spravodlivosti, slobode a rovnosti. Práve pre tento charakter neskôr mnohí zaznamenávali klasickú sociálnu filozofiu a jej legitimitu, hoci ona po obsahovej a analytickej stráne nebola v mnohých smeroch dodnes prekonaná, Hodnota klasických sociálno-filozofických diel je v tom, že ich prostredníctvom môžeme chápať sociálne a politické problémy našej doby oveľa lepšie, než keby sme toto klasické dedičstvo nemali alebo ho nepoznali.
...