Koncepcia prozaickej tvorby ostatných predstaviteľov romantizmu (Tomášik, Pauliny-Tóth, Kubáni, Ferienčík, Bachát, Zechenter-Laskomerský, Francisci, Nosák, Matúška)

Umelecká próza v romantickom období spočiatku zaostávala za poéziou, a to pre vnútorné i vonkajšie príčiny. Rozpoltenosť v otázke národnej ideológie, v otázke spisovného jazyka a z toho vyplývajúca nevyhranenosť postoja k slovenskej skutočnosti na jednej strane a nepatrné publikačné možnosti na druhej strane boli značnou prekážkou jej rozvoja. Generácia klasicistov pociťovala potrebu umeleckej prózy, o čom podali dôkaz pokusy v almanachu Zora, a najmä prvý preromantický román - Kuzmányho „Ladislav“. Mladí štúrovci od začiatku smerovali k historickej próze, aby zdôraznili historickú kontinuitu národného života od najstarších čias. Ale rovnako sa žiadalo zobrazovať i prítomnosť. Tieto tendencie uplatnil už Kuzmány v „Ladislavovi“, ale k ich rozvinutiu dochádza až v štyridsiatych a šesťdesiatych rokoch, a to predovšetkým zásluhou Jozefa Miloslava Hurbana a Jána Kalinčiaka. ( Mazák, 1984, s. 136).
Zo špecifík slovenského romantizmu vyplýva prítomnosť národného princípu tak v básnických, ako aj v prozaických literárnych dielach.
V prózach sa tento princíp explicitne alebo implicitne vyskytuje prevažne v dielach s historickou tematikou z obdobia Veľkej Moravy, ale aj z uhorských dejín (z čias Matúša Čáka Trenčianskeho a Mateja Korvína). (Sabolová, 1999, s.35).
...