Konflikt subjektívnych predstáv o živote s objektívnym stavom sveta v lyrike P. O. Hviezdoslava

Už samotný pseudonym tohto najväčšieho slovenského básnika hovorí o tom, k čomu bude vo svojich Sonetoch a Letorostoch inklinovať. Svoje básnické meno Hviezdoslav si Pavol Országh vytvoril v dobe, keď skutočne vo svojej poézii „slávil hviezdy“. Hviezdy ako symbol odpútania sa od pozemského sveta, od jeho „strastí“. Hviezdy ako symbol niečoho vyššieho, nedosiahnuteľného, alebo len ťažko dosiahnuteľného. Už z jeho mena by sa dal vyrozumieť základný konflikt dvoch svetov - pozemského a hviezdneho, ktorý sa zreteľnejšie prejavil v prvom lyrickom cykle SONETY, zloženom z 21 reflexívnych úvahových básní (sonetov), v ktorých básnik rieši problematiku vzťahu zeme a hviezd, hmoty a ducha, ale aj otázku miesta človeka vo svete. Základným konfliktom v tomto cykle je básnikova túžba uniknúť pomocou poézie z pút zemskej „prikovanosti“ na stranu duchovného bytia a zároveň je to konflikt tejto túžby s poznaním nemožnosti odpútať sa od reality, od pozemského života.
Prvé dva sonety predstavujú prológ - úvod, v ktorom autor načrtne miesto a čas - je to básnikova izba v čase chýliaceho sa večera, „keď slnko zájde skonom a noc temné krídla hviezd oky posiate v šír rozstrie ponad zem...“ (Hviezdoslav, 1951, s. 17).
Je to chvíľa, keď sa skončí celodenná práca, keď sa ľudia vracajú z polí domov ako včely do úľa. Vtedy ostane človek sám so svojou podstatou - so svojimi myšlienkami, túžbami a snami, v ktorých sa konečne môže odpútať od všednej reality dňa, v ktorých je pravá sféra „vyššieho“ duchovného života.