Kronika Jána z Turca

Ján z Turca sa narodil v Pýre (dnes časť obce Šípice, okr. Zvolen). Pochádzal z turčianskej zemianskej rodiny, študoval v kláštornej škole v Šahách, pôsobil ako úradník na rôznych miestach a napokon ako hlavný notár krajinského sudcu na kráľovskom dvore v Budíne. Do uhorského dejepisectva vstúpil ako prvý laický vzdelanec. Písal latinsky. Bol to taktiež prvý historik slovenského pôvodu, ktorého dielo vyšlo tlačou. Jeho Uhorská kronika (Chronica Hungarorum) je vrcholom dobovej kronikárskej tvorby.
V diele popisuje dejiny Uhorska od príchodu Maďarov do podunajskej oblasti až po obdobie vlády Mateja Korvína, pričom čerpá zo starších kroník (napr. Kronika Jána zo Šarišských Sokoloviec), diel talianskych humanistov (hlavne z básní benátskeho básnika Lorenzo de Monacis) a dobovej korešpondencie a listín, ku ktorým mal prístup na kráľovskom dvore.
Kronika vznikala v rozličnych časových periódach. Skladá sa z troch základných častí, ktoré sa začínajú najstarším obdobím a končia výkladom súčasných dejov. Na podnet svojho nadriadeného Štefana z Haserhagu, generálneho notára kráľovského dvora, a možno aj Tomáša Drágiho (krajinského sudcu) sa najprv podujal napísať dejiny Karola II. Malého, ktoré nasledovali po období vlády Ľudovíta I.. Tu do popredia vystupuje charakteristika osudu krajiny, ktorá vraj pod vedením cudzích vládcov zdieľala smutné následky rovnako ako pod vládou žien. Sopko zastáva názor, že jeho výhrady voči vláde žien akiste súviseli s úsilím kráľovnej Beatrix zmocniť sa uhorského trónu, ktoré vyvolalo na dvore veľký odpor.