Lýsippos

Zhoda toho, čo nazývame druhým klasicizmom, chronologicky vymedzeným 4. storočím pred Kristom, je očividne len približná. Znaky hlbokej zmeny v zmýšľaní a spôsoboch vyjadrovania sa objavujú už na začiatku peloponézskej vojny. Ide prirodzene o dosť prudkú zmenu; v každom prípade možno konštatovať, že diela vytvorené po r. 420 sú už bližšie, prinajmenšom svojím duchom, tomu, čo sa udeje o päťdesiat rokov neskôr než parthenónskemu dedičstvu. Prakticky všetky hodnoty, ktoré tvorili druhý klasicizmus, sa objavujú už v maliarstve a sochárstve už koncom 5. storočia: medzi priamymi Feidiovými nástupcami a generáciou Kéfisodota a Tímotea, ktorých vrcholná tvorba spadá do obdobia okolo r. 370, nie je nejaká citeľná nesúvislosť.
Až po tomto dátume- zhruba v druhej tretine storočia- rozvíja generácia Praxitela a Skopu, Léochara a Lýsippa nové umenie, ktoré si naozaj vyslúži pomenovanie „druhý klasicizmus“.