Magnetický záznam zvuku

Počiatky magnetického záznamu sa spájajú so snahou zaznamenávať akustické signály, t.j. hovorené slovo a hudbu. Prvé takéto zariadenie, ktoré využívalo princíp magnetického záznamu, zostrojil Valdemar Poulsen (1869-1942). Za toto záznamové zariadenie získal Grand Prix na svetovej výstave v Paríži v roku 1900. Tento prístroj, ako aj ďalšie z tohto obdobia používal ako nosič oceľový drôt s priemerom 1 mm, ktorý sa pohyboval rýchlosťou 20 m/s. Hoci sa neskôr prístroj zdokonalil používaním jednosmernej predmagnetizácie, používal sa len na záznam reči. Kvalitatívne nedostatky v porovnaní s mechanickým záznamom na gramofónovú platňu, ako aj so záznamom na film, boli také veľké, že sa neuplatnil v oblasti záznamu hudby. Tento stav trval prakticky až do roku 1935. Významným krokom, ktorý znamenal zlepšenie vlastností zariadenia, bola náhrada oceľového drôtu plochým papierovým nosičom, ktorého povrch bol pokrytý železitým práškom. Namiesto papiera sa neskôr ako podložka začala používať acetylcelulóza. Nový nosič sa mohol strihať a lepiť bez zhoršenia parametrov, nehľadiac na lepšie možnosti ukladania.