Marko Ivan Rupnik – vybrané otázky z antropologie - Člověk a vzkříšení

Záver

Človek vo svojej prirodzenosti preberá vlastnosti spoločnosti v ktorej žije, ktorá má svoje dedičstvo a kultúru. Vývinom rozpoznáva dobro a zlo, integráciou do spoločnosti, do systému v nej má možnosť zasahovať svojím myslením a prácou vo svojej slobode v rozhodovaní a konaní. Dejiny i súčasnosť nám ukazujú ako môže človek svojím vzťahom k iným vplývať na svoje okolie, slobodne sa môže rozhodnúť napĺňať svoj život v láske k blížnemu, subjektívne tak premieňať na presažné. No môže sa tiež rozhodnúť prežiť svoj život napĺňaním výlučne vlastných potrieb a pozemských túžob, vystaveným dezorientácii a strate zmyslu pre pravdu, ktorá je pre bytie človeka najdôležitejšou súčasťou.
Ján Pavol II. vo svojej posynodálnej apoštolskej exhortácii Cirkev v Európe pomenúva dezorientáciu, neistotu a beznádej „skúškou kalenia nádeje“. Poukazuje na to, že v spoločenských a kultúrnych pomeroch, v ktorých kresťanský názor naráža na ustavičný odpor a ohrozenie, je čoraz ťažšie žiť podľa viery v Ježiša Krista. Autor publikácie, ktorú sme rozoberali, vo svojom závere hovorí o pokušení človeka „pokrstiť“ humanizmus moderného obdobia ako o prejave gnosticizmu a výrazného antropologického omylu. V ľudskej neschopnosti hovoriť, keď chce o človeku hovoriť sám, nabáda k pohliadnutiu do evanjelia. Nemožno hovoriť, kto je Kristus, pokiaľ neprejdeme Jeho paschou. Jedine vo veľkonočnej pamäti, kde Duch svätý otvára význam Kristových činov, môže človek sám seba spoznať, pokiaľ spozná Krista. Nemôžeme spoznať Krista sami, no jedine spolu. Spolu so všetkým, čo sa nachádza medzi Adamom a Kristom.
Na záver teda možno skonštatovať, že sa človek aj vo svojej nedokonalosti môže vybrať cestou poznania, ktorá ho vo svojej vytrvalosti posúva bližšie k jedinej pravde, ktorou je Boh. Pretvára človeka k dokonalejšej bytosti, ktorá je od svojho počiatku privtelená k Dokonalosti a takto je povolávaná k stratenej čistej a detinskej láske. K agapickej láske, ktorá je kľúčom pre večnú radosť zo spásy.