Myslenie (formy myslenia, druhy myslenia, inteligencia...)

Život človeka, no predovšetkým každodenná činnosť stavajú pred neho neustále nové a neodkladné úlohy a problémy. Na riešenie týchto problémov a úloh obyčajne nepostačuje odraz jednotlivých stránok skutočnosti, ale niečo, čo porovnáva a odlišuje, odhaľuje súvislosti a sprostredkujúce väzby a na základe vzťahu medzi bezprostredne zmyslove danými vlastnosťami vecí a javov odhaľuje nové. Myslieť znamená položiť si otázku, nájsť problém a riešiť ho. Myslenie vždy znamená riešenie nejakej úlohy na základe už dosiahnutých poznatkov, z ktorých človek vyvodzuje isté závery. Myslením človek usmerňuje svoju každodennú praktickú činnosť. Je to vlastne proces odrazu skutočnosti v procese jej analýzy a syntézy.

Myslením až do konca XIX. storočia zaoberali iba filozofi. Prvým z nich bol Aristoteles. Myslenie sa chápalo ako utváranie asociácií medzi predstavami (ideami) a podľa predstaviteľov asosiačnej psychológie nebolo potrebné myslenie špeciálne študovať. Aj W. Wundt vylučoval myslenie z predmetu psychológie, pretože bol presvedčený, že o myslení možno len uvažovať, študovať ho filozoficky, no experimentálne nie je ho možné skúmať. Vo svojej hlavnej psychologickej práci „Grundriss der psychologischen Psychologie“ myslenie takmer nespomína, zatiaľ čo mu neskôr venuje špeciálne trojzväzkové dielo pod názvom „Logik“. K bádateľom, ktorí začiatkom XX. storočia sa zacielili na výskum rečových pohybov v súvislosti s myšlienkovými procesmi, patrili Dodge, Wyczoikowska, Read, Clark, Watson, Schilling. Myslenie sa považuje za „nehlasné hovorenie“ a aplikovaním citlivých registračných prístrojov sa môžu zachytiť procesy, ktoré prebiehajú v rečových orgánoch.
...