Nietscheho náboženská povaha

Kdekoľvek sa podľa Nietzscheho vyskytla náboženská povaha („religiózna neuróza“), vždy ju sprevádzali tri diétne predpisy: samota, pôst a pohlavná zdržanlivosť. Podľa Nietzscheho tu však nemožno s istotou rozhodnúť, čo je príčinou a čo následkom, ba dokonca či tam vôbec dajaký taký vzťah existuje. Kladie si otázku, ako je možné, že sa zrazu v národoch zhýralosť tak náhle zmení na akési kŕčovité pokánie, popieranie sveta a vôle? Podľa neho práve otázka: „Ako je možné poprieť vôľu?“ - teda „Ako je možný svätec?“ - je tou otázkou, ktorou Schopenhauer začal svoju filozofiu. Ešte predtým nás však varuje pred naším doteraz až priveľkým záujmom o ten typ človeka. Preto hovorí: „Bolo by načase, aby sme práve tu boli trochu triezvejší, naučili sa opatrnosti, či skôr obrátili zrak, krok...“ Keby sme sa totiž opýtali, čo bolo na celom fenoméne svätca pre ľudí vrátane filozofov také zaujímavé, tak by to bolo akési zdanie zázraku, to znamená bezprostredného sledu protikladov, morálne protikladne hodnotených stavov duše. Pre ľudí bolo zrejme príťažlivé, že sa akoby mohli dotknúť toho, ako sa zlý človek mení na svätca, teda na dobrého. (A práve to je osudné miesto, kde stroskotala dovtedajšia psychológia. Príčinou bolo s najväčšou pravdepodobnosťou to, že sa sama podrobila vláde morálky a že uverila v morálne hodnotové protiklady.)([4], 51-2)