Prirodzené monopoly v SR a ich regulácia

Oblasti, ktoré by sa dali charakterizovať ako prirodzené monopolu, t.j. technologické, organizačné a ekonomické vzťahy medzi kupcom a predávajúcim v nezaťaženom prostredí, slovenská legislatíva definovala veľmi širokým spôsobom. Všeobecne sa pod prirodzeným monopolom rozumie taká štruktúra trhu, respektíve odvetvia, kedy sú dosahované veľké úspory z rozsahu výroby práve pri existencii jedinej firmy, respektíve malého počtu firiem, ak tieto síce operujú na rovnakých produktových trhoch, ale s oddelenou lokalizáciou svojho pôsobenia. Je to také postavenie na trhu, ktoré má podnikateľ (firma) v dôsledku spracovania/vlastníctva technológie, ktorej produkcia pri danom dopyte je najefektívnejšie dosahovaná jediným hospodárskym subjektom. Podľa súčasnej definície sem patrí napríklad výroba, prenos, distribúcia elektriny, tepla, plynu, telekomunikačné a poštové služby, železnice, vodárne a kanalizácie.
Zatiaľ, čo pre subjekty podnikajúce v konkurenčnom prostredí platí, že ich priemerné náklady najprv klesajú s rastom produkcie, s približovaním sa plnému využitiu kapacít však začínajú rásť, u prirodzeného monopolu tomu tak nie je. Jeho priemerné nálady klesajú tým viac, čím vyššia je produkcia. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že vznik a existencia prirodzených monopolov sú dané ekonomicko-technologickými podmienkami. Prirodzeným monopolom sa chápe len tá časť podnikania, kde monopolný dodávateľ je schopný trvalo uspokojovať dopyt po určitom produkte, či službe lepšie a pri nižších nákladoch, než by ju mohlo zabezpečovať viac vzájomne si konkurujúcich dodávateľov.