Problém blaženého života v stredovekej filozofii Aurelia Augustína

V úvode by som chcela nadviazať na typicky „ stredoveké“ myslenie, ktoré nachádzame u A. Aurélia. On sformuloval ústredný motív stredovekej filozofie: „pochop, aby si uveril a ver, aby si porozumel“ (Leško, 1993, s. 80). Augustínus A. sa s antickou tradíciou zbližuje chápaním filozofie ako „lásky k múdrosti“ a táto láska ho vedie k poznávaniu najvyššieho bytia, ktorým je podľa neho Boh: „Boh je večný, má vôľu a má v sebe najčistejšie dobro“ (Hodovský, 2003, s. 257). Jadrom filozofie A. Aurélia je vzťah medzi človekom a Bohom. Človek podľa neho pozostáva z tela a duše, pričom duša má nadradené postavenie a nemá v sebe nič materiálne. A. Aurélius ľudského ducha rozčleňuje na tri zložky: pamäť, rozum a vôľu. Táto trojica je obrazom božskej trojice, čomu potvrdzuje, že človek je obrazom Boha. Boh povedal: „budiž človek“ nie podľa svojho rodu, ale k „obrazu Božiemu“ (Hodovský, 2003, s. 257). Z toho vyplýva, že Boh týmto darom svojho požehnania chcel vyznamenať iba človeka. A. Aurélius zastáva ideu jedného Boha, jedného sveta a jedného ľudského rodu. A. Aurélius myslí na jediného Boha ako toho, ktorý existuje v troch osobách. A tiež podobne ako R. Descartés, hlása potrebu ponorenia sa do ľudského vnútra, v ktorom môžeme to, čo je navonok nepochopiteľné pochopiť až vdety, keď sa ponoríme do našej vnútornej a citovej duchovnosti. Do vnútra sa ponárame, aby sme spoznali to, čo je nám vo svete odopierané a aby sme tiež porozumeli všetkému tomu, čo sa javí navonok ako tajomné (Hodovský, 2003, s.258-259). Je potrebné si tiež uvedomiť, že v dobe stredoveku hrala otázka posmrtného života významnejšiu úlohu než akú hraj e v živote dnešných veriacich. No základný problém, ktorý sa pomocou Augustína Aurélia snažím riešiť je problém blaženého života, ktorý sa hľadá aj v jeho spise: „o blaženom živote“. Je mnoho otázok, ktorými sa aj A. Aurélius zaoberá vo svojich dielach: „Koho možno považovaťza blaženého?“ „Kto je hodný Boha ( kto ho má) a komu je Boh priaznivo naklonený?“(Hrušovský, 2003, s.101; 102)