Problém duše u Platóna

U Platóna sa koncepcia duše javí ako najdôležitejšia myšlienka jeho filozofie a plní úlohu zjednocovacieho člena medzi protikladmi na svete. Dianie v protikladoch nemôže byť iné ako cyklické. Keby sa protiklady navzájom neeliminovali, došlo by k prevahe jedného z princípov, ktoré stojí proti sebe. Alebo vznik jedného a zánik druhého.
Samozrejme, koncepcia duše hrá aj dôležitejšiu úlohu a síce- vznik metafyziky, ktorá u Platóna predstavuje ustaľovanie pojmov a získaných reflexií v konkrétnej skúsenosti.
Ak duša opustí telo, ostáva len neživá schránka. Smrť Platón označuje ako oddelenie tela od duše. Môžeme to chápať z dvoch aspektov. Prvý je oslobodenie tela od duše a druhým je oslobodenie duše od tela.
Duša je to, čo trvá a vyvoláva pohyb. Ďalej je tento pohyb riadený, namierený k cieľu. Pohyb je výlučne obmedzený, nesmeruje kamsi do prázdna. Duša vyvoláva okrem pohybu aj napätie, nepokoj a núti k činnosti. Kompozíciou duše je jej polarita a dialektická podstata. Duša je zmesou prejavov vo všetkých možných formátoch. Čiže chápanie duše u Platóna nie je morálne ale naturalistické. Duša je princípom života ako takého, nie výlučne mravného.
Večnosť duše nám podáva dôkaz že to, k čomu sa duša filozofa v priebehu života sústreďuje a pripravuje, skutočne aj existuje.
Platónov dôraz na existenciu sub specie aeternitatis sa prejavuje rovnako tým, že sa v dialógoch opakovane objavujú argumenty, ktorými má byť dokázaná nesmrteľnosť duše. Nájdeme ich v Ústave, vo Faidrovi a Faidónovi ( Graeser, 2000, s. 237 ).
Základnú myšlienku argumentácie v Ústave je, že každá vec, ktorá zaniká, zaniká vždy pre svoje zvláštne zlo. To, čo rozkladá a ničí, je definované ako zlo, to, čo zachováva a pomáha, ako dobro. Aj duša má niečo, čo ju robí zlou, totiž nespravodlivosť, nemiernosť, zbabelosť a nevedomosť. Pretože však duša nie je touto svojou zlou vlastnosťou zničená, nemôže byť smrť, t. j. oddelenie tela a duše spôsobená zničením duše. V tejto argumentácii, bola pre svoju nedostatočnosť mnohokrát kritizovaná.