Problém zaostalosti rozvojových krajín a predpoklady jeho riešenia

Úvod

Ruka v ruke s dekolonizáciou sa postupne vyčlenila skupina štátov, ktoré sa začali označovať spoločným názvom „krajiny tretieho sveta“. Ide o heterogénny mix rozličných štátov – veľkých a malých, na suroviny bohatých alebo chudobných, etnicky viacfarebných a kultúrne rozdielnych, socio – ekonomicky odlišne štruktúrovaných, nerovnomerne rozvinutých, s rozdielnou vnútornou a vonkajšou politickou orientáciou. Pritom si však stále zachovávajú podstatné kvalitatívne znaky vymedzujúce ich príslušnosť ku skupine rozvojových krajín.
Rozvojové krajiny sú súčasťou programov takmer každej významnej svetovej inštitúcie. Existuje množstvo organizácií zaoberajúcich sa výhradne pomocou týmto krajinám. Stanovujú si ciele, výzie, sny. Realita však je, že počet najchudobnejších krajín na svete stúpa a ľudia v nich umierajú na hlad. Globalizácia sa skloňuje denno denne v tlači, ako najvýznamnejší fenomén dnešnej doby, ale je naozaj skutočnosťou na celom svete, či len v pár najbohatších krajinách? Ostatné krajiny sa naopak vzďalujú a stále viac ľudí žije v absolútnej chudobe. Aj to je novodobý trend, pred ktorým si mnoho ľudí zakrýva oči. Je to pohodlné, ale krátkozraké. Dokedy sa budú rozvojové krajiny len nemo prizerať na stále viac bohatnúce vyspelé krajiny môžme len predpokladať.

Záver

Nemusíme zdôvodňovať, že kľúčovou príčinou problémov sveta – vrátane chudoby - je nesmierna nadspotreba menšiny populácie na Zemi. To nie je výplod komunistov, ani nepriateľov pokroku, potvrdí to ktorákoľvek agentúra OSN výsledkami exaktných výskumov. Otázkou je, ako chudobu riešiť. Aj keď to asi bude znieť ako rúhanie, dnes je otázne, či hovoriť o uskromňovaní je tá správna taktika. Nedá sa veriť, že výzvy k uskromňovaniu samotné povedú k redukcii nadspotreby, aj keď zároveň treba zdôrazniť jednoznačný význam etického rozmeru spotrebiteľstva. Hlavne vzhľadom na potenciál najväčšieho priemyselného odvetvia - reklamy a umelej výroby potrieb a tiež vzhľadom na intenzívny proces koncentrácie ekonomickej moci vo svete. A sme pri dileme: vyzývať obyvateľstvo ku skromnosti alebo meniť dnešnú disproporciu moci vo svete? Práve tá totiž definuje ten priepastný nepomer síl medzi nami a tými, ktorí v konečnom dôsledku rozhodujú o tom, kto, koľko a čoho bude spotrebovať. Teda aj to, kto bude hladovať, kto na koho bude doplácať a kto živoriť v rozvojovej krajine, a to takmer bez ohľadu na to, či vyzývame k uskromneniu alebo nie a či sa nám to páči alebo nie. Osobný príklad a osveta je absolútne potrebná a nevyhnutná pre zmenu, ale sama nestačí na elimináciu hnacích motorov nadspotreby.
Jedna vec je zmena na úrovni jednotlivca, iná vec je politická zmena globálnej mocenskej hierarchie, ktorá oveľa silnejšie ovplyvňuje úroveň spotreby a úroveň jednotlivca, než si väčšina ľudí myslí. Dnes sa v bohatých krajinách začína diskutovať o tom, o aký podiel oddĺžia chudobné krajiny, teda akú časť dlhu im odpustia. Rozvojové krajiny však celkom správne uvažujú úplne inak. Nie ony dlhujú Severu, ale - ak vo finančných kalkuláciach zohľadníme aj historický kontext - desaťročia bezbrehého pumpovania ich zdrojov, nevratnú deštrukciu krajiny a miestnych sociálnych systémov a mocensko-politickú nespravodlivosť, ktorá ich dohnala do stavu, v ktorom sú teraz - je to Sever, ktorý bude mať čo desaťročia splácať im.