Samovraždy - dobrovoľá smrť

1. Postoje k samovražde

1.1 Vnímanie samovraždy v minulosti

Každých štyridsať sekúnd spácha niekto na svete samovraždu. Dobrovoľný odchod zo života teda rozhodne nie je výnimočný alebo zvlášť ojedinelý úkaz.

Samovražda je skutok, ktorý sprevádza ľudstvo od nepamäti. Len jeho postoj k nej sa postupom času a naprieč kultúram mení. Napríklad starí Kelti, ich bojovníci považovali prirodzenú smrť za zbabelú, a ak sa niektorý z nich dožil staroby, dal prednosť skoku zo skaly, pretože nemohol bojovať, a teda padnúť v boji, ako sa vtedy patrilo. Samovražda bola pre nich dôstojnejšia ako pozvoľné starnutie a prirodzená smrť. Podobne rozšírené boli samovraždy aj v Starovekom Grécku a Ríme. Poznáme príbehy Sokrata a Senecu, ktorí boli donútený siahnuť si na život vlastnou rukou. Známy výrok Senecu:

„Myslieť na smrť znamená myslieť na slobodu. Páči sa ti žiť. Ak sa ti to nepáči, vráť sa odkiaľ si prišiel.“

Pohľad na samovraždu zmenil až nástup kresťanstva, ktoré tento čin prísne zakazovalo. Samovražda poškodzovalo nielen meno obete ale aj celej rodiny. Tí, ktorý sa dobrovoľne pripravili o život, nesmeli byť pochovaní na cintoríne a svoje miesto trvalého odpočinku nachádzali až jeho múrmi. Počet samovrážd vzrástol až v čase renesancie. Cirkev strácala vplyv, spoločnosť propagovala slobodu, vrátane slobody rozhodnúť sa o svojom živote, davy sa sťahovali z dedín do miest. To všetko malo vplyv na psychiku ľudí a na ich tendenciu skoncovať zo životom predčasne. Ani v novodobých dejinách nebolo v priemere rovno ako samovrahov. Napríklad v roku 1929 v čase finančnej krízy sa len v New Yorku počas troch dní zabilo viac než 200 ľudí. Podobnú vlnu samovrážd vyvolala aj newyorská epidémia chrípky v roku 1890 alebo epidémia cholery na Sicílií v roku 1897. Strach z choroby, bolesti utrpenia, to všetko v ľuďoch vyvolalo paniku a beznádej, ktorým nedokázali čeliť.