Sociálna náuka cirkvi

V úvode Ján Pavol II. vyslovuje úmysel venovať túto encykliku samému človeku v širokom súvise so skutočnosťou, ktorou je práca. Vracia sa k svojej prvej encyklike Redemptor hominis, podľa ktorej je človek "prvou a základnou cestou v Cirkvi". Vyslovuje potrebu stále sa vraciať k tejto téme a rozpracovať ju z viacerých hľadísk.
Práca je večným a prvoradým aspektom ľudského života, vždy aktuálnym a neprestajne vyžadujúcim, aby sa naň myslelo a o ňom svedčilo. Je základným rozmerom ľudskej existencie. Z nej človek čerpá osobitnú dôstojnosť. S prácou je spojená aj námaha a mnohé konflikty, napätia a krízy. Súčasnú situáciu, keď dochádza k novému rozvoju technologických, ekonomických a politických podmienok, prirovnáva pápež k priemyselnej revolúcii v minulom storočí. Národy, ktoré boli utláčané sa domáhajú svojho miesta a účasti na rozhodovaní. To všetko prináša riziká ako je nezmestnanosť, slabší ekonomický rast vo vyspelejších krajinách, ale aj nádej, že sa zlepší situácia miliónov ľudí, „ktorí dnes žijú v nehoráznej a ľudskú dôstojnosť urážajúcej biede“.
Cirkev „považuje za svoju úlohu stále pripomínať dôstojnosť a práva pracujúcich ľudí, a pranierovať také situácie, v ktorých sa tieto práva porušujú, ako aj usmerňovať priebeh týchto zmien, aby sa dosiahol skutočný pokrok človeka a spoločnosti.“
Od vydania encykliky Rerum novarum sa Cirkev neprestala zaoberať sociálnou otázkou. Vo vývoji tejto otázky došlo k posunu. Z počiatku sa hľadalo spravodlivé riešenie takzvanej robotníckej otázky v rámci jednotlivých národov, neskôr sa otázka rozšírila na rozmery celej zemegule (nerovnomerné rozloženie bohatstva a biedy, existencia rozvinutých a nerozvinutých krajín).
Pápež zvýrazňuje, že ľudská práca je najpodstatnejším kľúčom k celej sociálnej otázke.