Spinoza - Etika

V tejto poslednej časti knihy hovorí o spôsobe, resp. o ceste, ktorá vedie ku slobode. Zaoberá sa tu mocou rozumu a poukazuje na to, akú moc má sám rozum nad afektami, čo je to sloboda mysle, čiže blaženosť. Snaží sa nám ukázať, ako a do akej miery rozum vládne nad afektami, aby ich mohol obmedzovať a mierniť. Nemáme, samozrejme, úplnú moc nad afektami a aj to, aby sme ich mohli obmedzovať a mierniť si vyžaduje nemalé úsilie.
V prvom rade si zadefinujeme, čo si Spinoza predstavuje pod afektom: „Afektom rozumiem stavy tela, ktorými sa zväčšuje alebo zmenšuje, podporuje alebo obmedzuje schopnosť tela konať a zároveň aj idey týchto stavov.“ „Ak teda môžeme byť adekvátnou príčinou niektorého z týchto stavov, tak afektom rozumiem činnosť a inokedy trpnosť.“ Tým ale Spinoza nechce povedať, že v trpnom stave, vo vášni je človek nečinný. Telo aj myseľ sú v pohybe, ale nie v takom, ktorý je v súlade so záujmom človeka, s rozumom. Spinoza pokladal za činnosť len tie pohyby, ktoré sú v súlade s týmto záujmom a rozumom. Z toho vyplýva, že človek je najaktívnejší vtedy, keď sa riadi rozumom. Moc mysle je podľa Spinozu vymedzená inteligenciou, len z poznania mysle určíme prostriedky proti afektom a jedine z toho poznania mysle vyvodíme všetko to, čo vedie k jej blaženosti. Vo svojich tvrdeniach uvádza, že: „Afekt, ktorý je trpným stavom prestane ním byť, len čo si o ňom utvoríme jasnú a zreteľnú ideu“ Dôkazom toho je fakt, že afekt, ktorý je trpným stavom, teda ten, ktorý nie je v súlade so záujmom človeka, s rozumom, je konfúzna (nejasná) idea. A teda, ak si utvoríme jasnú a zreteľnú ideu tohto afektu, bude sa líšiť od samotného afektu, keďže sa vzťahuje len na myseľ, iba rozumovo. A preto afekt prestane byť trpným stavom.