Tektonika a archiektonika textu

V texte je veľmi jasný tematický plán . Autor píše o utváraní demokracie na Slovensku, o jej chybách a výtržnostiach, ktorého sa dopustil národ. Vystúpi na obranu demokracie, pričom cez hľadisko historického časového vývoja poukazuje na omyly a nedostatky XX. storočia – storočia likvidácie. Odsudzuje komunistickú a fašistickú ideológiu, vyzdvihuje pozitívne hodnoty demokracie a s príkladom osobnosti Dominika Tatarku rozpráva o tom, ako by malo vyzerať mladé Slovensko a občiansko-národná sloboda slovenského národného spoločenstva. Svoju výpoveď konštituuje do formy teórie, výrokov a názorov iných predstaviteľov demokratického zmýšľania, t.j. utvrdí svoje názory výrokmi iných slávnych ľudí, ktorí sa zapísali do dejín práve svojimi filozofickými prejavmi. Nechýba tu teda ani Baruch Spinoza, alebo Machiavelli, ani chýrny J. M. Keynes – tvorca najznámejšej ekonomickej teórie XX. storočia, ale sú tu zastúpené aj názory Karla Kosíka, J. A. Komenského, Eliasa Canettiho atď. Konfrontuje 2 odlišné a protikladné názory na demokraciu, pričom dochádza k záveru, že obe tvrdenia sú pravdivé. Základnou ideou štúdie je brániť dôstojnosť človeka a dôstojnosť demokracie, nepripúšťať ďalšie likvidácie. Toto je poslanie aj básnika, ako si to vyjadruje aj Elias Canetti v závere štúdie: „Povedal som, že básnikom môže byť iba ten, kto cíti zodpovednosť... Je to zodpovednosť za život, ktorý sa ničí, a nemusíme sa hanbiť povedať, že táto zodpovednosť je čerpaná z milosrdenstva. Nemôže byť vecou básnika vydať ľudstvo smrti. I keby sa to všetkým javilo ako márne počínanie, bude proti nej brojiť a nikdy, za žiadnych okolností, nebude kapitulovať. Bude jeho pýchou, že vzdoruje vyslancom ničoty, ktorých je v literatúre stále viac, a že s nimi bojuje inými prostriedkami, než aké používajú oni. Bude žiť podľa zákona, ktorý je jeho vlastným zákonom, nie však pristrihnutým iba pre neho, ale zákonom, ktorý hovorí, že nezavedie do ničoty ani toho, kto by tam bol rád; že vyhľadá zlo iba preto, aby sa naučil, ako z neho vyviesť iných, a nie z pohŕdania šťastím, ktoré živým tvorom prislúcha, nech sa akokoľvek navzájom zohavujú a svária.“¹