Teória sociálnej práce

Východiská v prístupoch sociálnej práce k človeku
Základná stratégia spôsobu chápania sveta, spoznávania, osvojovania, si priestoru prostredníctvom vykonávaných činností, je podmienená aj poznaním, ako náš svet existuje, čo od neho očakávame a čo očakávame od ľudí v ňom. V sociálnej činnosti chápeme človeka ako uvedomelú rodovú bytosť, ktorá si svoje životné činnosti stanovuje ako predmet svojho vlastného chcenia a vedomia. Táto vedomá činnosť ho odlišuje od ostatných foriem života, a preto človek, pokiaľ má byť človekom plnohodnotným, nemôže zostať len tým, čím ho príroda stvorila. V priebehu svojich vlastných dejín sa človek stáva spoločenskou bytosťou – pohyb je od „o sebe“ smerom k „pre seba“. Podriadenie slobodnej bytosti tejto spoločenskej nutnosti je pre neho základnou existenčnou otázkou. Obsahom procesu zospoločenskovania človeka je vytváranie adekvátnych, sebe vlastných podmienok. Zospoločenskovanie pre jednotlivca neznamená stratu vlastnej individuality, ale zväčšovanie priestoru na rozvíjanie jeho samostatnosti, svojbytnosti, a tým celkový rozvoj ľudskej individuality, i keď zostáva v neustálom protirečení so spoločnosťou. Individuálne odlišnosti jednotlivca vyjadrujú aj mieru osvojovania spoločenských vzťahov, a tým sú skutočnou ľudskou individualitou. Každý jedinec má svoje miesto v makrospoločnosti, je teda menej ako spoločnosť, ale súčasne i viac, lebo sa nedá zahrnúť, vtesnať do všeobecného rozmeru, nemožno ho vtesnať do nejakého vzorca, pretože je neopakovateľný a tiež i nevyspytateľný.