Umenie starovekého Grécka (maliarstvo, sochárstvo, architektúra)

Z dlhých storočí, čo uplynuli od krétsko-mykénskych čias po klasickú dobu, nezachoval sa nám ani jeden nástenný alebo tabuľový obraz. Zachovalo sa však prekvapivé množstvo gréckych váz s maľbami.
Grécke maliarstvo nebolo spočiatku maliarstvom v dnešnom zmysle, ale len dekoratívnym doplnkom staviteľstva, sochárstva a keramiky. Na samostatné odvetvie sa vyvinulo až v prvej polovici 5. storočia pred n. l.
Maliari nemali veľmi pestrú paletu a obmedzovali sa na štyri farby: bielu, čiernu, červenú a žltú. Najstaršou ich technikou bola maľba na čerstvú omietku čiže freska. Neskôr k nej pribudla tempera pre maľbu na dreve, a potom aj na plátne, pri nej ako spojivo používali vaječný žĺtok, a napokon enkaustika, t.j. nanášanie rozpustených farieb zmiešaných s rozohriatym voskom. Námety maliari čerpali najmä z mýtov, ktoré boli, tak ako v poézii a sochárstve, skutočnou živnou pôdou ich umenia.
Vázové maliarstvo u Grékov považujeme za samostatný odbor, a pritom jeden z najvýznamnejších. Faktom je, že Gréci na vázové maľby nehľadeli ako na umelecké diela, ale ako na výrobky. Oni nevideli v umeleckej tvorbe nič výnimočné a pre prácu výtvarníkov i remeselníkov mali spoločný výraz techné (šikovnosť, pracovná činnosť, výroba).
Grécke vázy, na ktorých vykvitlo toto maliarske a kresliarske umenie, neboli nádoby pre bežnú kuchynskú a stolnú potrebu. Neboli to ani masové produkty hrnčiarov na uskladňovanie alebo dopravu obilia, oleja, vína atď. Vyrábali sa ako luxusné predmety pre trh, a to často dosť vzdialený. Používali sa pri slávnostných hostinách alebo pijatikách, ako ceny pre víťazov na pretekoch i ako náhrobné pomníky. Často slúžili len ako dekorácia, a túto funkciu si v gréckych domácnostiach zachovali dodnes.
...