Ústava Slovenskej Republiky

Ústava Slovenskej republiky bola prijatá 1. septembra 1992. V Zbierke zákonov bola uverejnená pod číslom 460/1992 Zb. 1. októbra 1992. Ako celok nadobudla účinnosť 1. 10. 1992 s výnimkou niektorých ustanovení, ktoré sú účinné od 1. 1. 1993.
Tvorí ju preambula (vyjadruje základné myšlienkové zdroje, ciele a hodnoty, ktoré sa štát usiluje získať), 9 hláv a 156 článkov. Ústava vychádza z republikánskej parlamentnej vládnej formy, z demokratického vzťahu štátu a občana vyjadreného v právach a slobodách a ich ochrane.
Moc je rozdelená na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.
Prvá hlava ústavy obsahuje základné ustanovenia. Slovenskú republiku charakterizuje ako zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý nie je spätý s nijakou ideológiou ani náboženstvom. Štátna moc pochádza od občanov, tí ju môžu vykonávať prostredníctvom volených zástupcov alebo priamo. Základné ustanovenia riešia aj otázky územia (SR je unitárny štát), vlastníctva, štátneho občianstva, štátneho jazyka (používanie slovenského jazyka ako štátneho jazyka upravuje zákon NR SR č. 270/1995 Zb.), štátnych symbolov a hlavného mesta. Hlavným mestom SR je Bratislava.
Druhá hlava je rozsahom najväčšia a upravuje základné ľudské práva a slobody. Ústavná úprava ľudských práv a slobôd vychádza z medzinárodných zmlúv a dohôd o ochrane ľudských práv a slobôd, ktoré ratifikovala ČSFR a ktorých záväzky prebrala aj Slovenská republika. Ústava v článku 11 stanovuje, že ak medzinárodné zmluvy, ktoré SR ratifikovala a vyhlásila, zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd, majú prednosť pred zákonmi SR.