Výchova, školstvo a pedagogické názory v starovekom Grécku a starom RÍME

Úlohou dejín školstva a pedagogiky je skúmať vznik a vývoj výchovno vzdelávacích, a najmä školských inštitúcii a názorov na výchovu a vzdelávanie, objavovať zákonitosti vývoja výchovy ako mimoriadne dôležitého javu života spoločnosti, a to v rozličných historických etapách vývoja spoločnosti a u rozličných geografických a národných celkov. Výchova je činnosť smerujúca k získaniu a zdokonaleniu schopností a vlastností človeka. Je sprostredkovanie schopností, zručností a postojov, ktoré jestvujú v danej spoločnosti a ktoré sa pre jej trvanie a ďalší rozvoj pokladajú za dôležité, ďalším generáciám. Cieľ výchovy vždy plní objednávku predloženou spoločnosťou. Rôzne koncepcie výchovy boli ovplyvnené sociokultúrnymi podmienkami, odlišnými koncepciami chápania človeka jednotlivých stránok výchovného procesu. Názory na výchovu a vzdelávanie v širšom zmysle slova tvoria základ dlhodobého procesu utvárania pedagogiky ako vedy. Dejiny pedagogiky ako veda skúmajú vývin pedagogických teórii a výchovno-vzdelávacej praxe v rozličných etapách ľudských dejín. Zisťujú, aké pedagogické skúsenosti a vedomosti získalo ľudstvo počas svojho historického vývinu a študujú objektívne zákonitosti pedagogického vývinu. Skúmajú, ako sa v súvise s hospodárskymi a politickými zmenami menili a vyvíjali ciele, obsah, metódy a formy výchovy a vyučovania. Každé historické obdobie má svoju vlastnú tvár – kultúrnu, alebo pedagogickú, svoje vlastné úlohy a impulzy a svoje konkrétne danosti. Prostredníctvom politiky, cirkví, štátov, politických strán a hnutí v oblasti výchovy a vzdelávania a školského zákonodarstva sa uvedené zložky dostávali do legislatívnej podoby ako podklad na tvorbu smerníc a opatrení školskej správy.