Dejiny filozofie - skriptá

Filozofia vzniká z túžby po poznaní, po pravde. Už dieťa, len čo sa mu otvára rozum, sa začína spytovať: “Čo je to? Prečo je to ? Načo je to ?” Táto túžba, i keď nie je u všetkých ľudí rovnaká, stále rastie a sprevádza človeka cez celý život.
Nielen veci zaujímajú človeka. Človek hľadá aj zmysel svojho života, uvažuje nad tým, čo je jeho zmyslom ne tomto svete, pýta sa: “Prečo žijem” a “ Kde končí môj život?” Otázka hľadania poslednej príčiny ľudskej jestvoty patrí tiež do filozofie.
Tak môžeme povedať, že filozofia vzniká z potreby, z túžby, ktorú má človek po poznaní vecí a po zmysle svojho života. Tento dvojitý predmet filozofie prejavuje sa aj v jej chápaní v minulosti. Už samo slovo filozofia, zložené z dvoch gréckych slov a síce zo slova filein - znamená milovať a zo slova sofia - znamená múdrosť, znamenajúce milovať múdrosť, alebo láska k múdrosti, nám naznačuje čiastočne cesty, ktorými sa uberali počiatky filozofie ľudstva, avšak dnes mu už nemôžeme pripisovať a prisudzovať iný než obrazný zmysel. Láska k múdrosti je citová záležitosť, filozofia je však veda a iba takto môže byť správne interpretovaná: keď ju vysvetlíme vecne, z jej vlastného predmetu a z jej špecifických úloh.
Slovo filozofia znamenalo pre niektorých starých gréckych filozofov snahu o dobrý život a pravú blaženosť. Platón chápe múdrosť v zmysle vševedúcnosti, teda chce vedieť a poznať všetko. Ale už on spoznal a konštatoval, že vševedúci je len Boh a človek hoci sa snaží všetko vedieť, nemôže byť vševedúci; no i tak chce vedieť všetko a to je podľa Platóna jadrom filozofie.
Lactantius (rektor z Afriky, žil v rokoch 250 - 326 a prezývali ho kresťanským Cicerom) povedal: “Philosophia quaerit sapientiam, non ipsa sapientia est” - filozofia hľadá múdrosť, avšak sama nie je múdrosťou. Nemecký filozof Leibniz prekladá slovo filozofia ako “štúdium múdrosti”. Podľa Osuského (Prvé slovenské dejiny filozofie, str. 10) je filozofia v myšlienkovej sústave snaha byť múdrym, t. j. zodpovedať si základné otázky zmyslu života a sveta, nie spôsobom viery, ako náboženstvo a teológia, ale rozumom, ako veda.
V každom prípade filozofia je základnou vedou, ktorá sa usiluje odhaliť posledné a najvyššie príčiny celého bytia: ľudského života a vesmíru. Preto jej predmetom je stvorenstvo z hľadiska všeobecného a vzťah ľudského života k vesmíru.
Z tohto hľadiska je filozofia poslednou hranicou ľudského poznania, lebo zhŕňa všetko, čo nás učí rozum o svete a živote človeka. Tieto najvyššie myšlienky o vesmíre, hoci sú v sebe teoretické, nútia človeka do činnosti, lebo len činnosťou môže človek riešiť problém svojho života. Preto správny filozof nezostáva iba pri teoretickom poznaní, ale usiluje sa uskutočňovať poznanú pravdu. Filozofia, hoci je najteoretickejšou vedou, je súčasne vedou najpraktickejšou, je skutočnou syntézou teórie a praxe. Z toho vyplýva aj fakt, že filozofia za svojho vývinu bola spätá na jednej strane s odborným vedeckým skúmaním, na druhej strane s náboženstvom a umením. Filozofia je tiež kvasom pre kultúrny, spoločenský, politický, sociálny a hospodársky život. Filozofické myšlienky prenikajú do života a utvárajú nové skutočnosti mravné, hospodárske, politické a kultúrne. Každý historický jav má svoju príčinu v nejakom filozofickom systéme.
Slovo filozofia neoznačuje len jednu vedu, ale viac filozofických disciplín.
Filozofické disciplíny

Pri vstupe do každého vedného odboru sa musíme najskôr oboznámiť s jeho odbornou rečou, musíme sa naučiť používať jeho termíny. Terminológia filozofie však ešte nie je filozofiou samotnou. Až keď pochopíme ducha filozofie, stane sa z predmetu metóda, nástroj myslenia a orientácie, nevyhnutná súčasť života. Ako odborné známosti delíme do jednotlivých odborov vied, tak aj problémy filozofie zoskupujeme do jednotlivých filozofických náuk a tieto menujeme filozofickými disciplínami.