Ekofilozofia v dejinách filozofického myslenia

Vstup ekologickej dimenzie do filozofie súvisí s potrebou filozofickej reflexie ľudskej činnosti a jej produktov, rámcovaných vzťahom človek (spoločnosť) príroda; s potrebou pochopiť „logiku" a ľudský efekt tejto činnosti so zreteľom na jej želané, respektíve neželané dôsledky, na človekom vytvorené dielo a jeho budúcu funkciu v „zahmlených", „zašifrovaných" spoločenských vzťahoch (či už v regionálnom, národnom alebo nadnárodnom meradle); s potrebou nového chápania hodnoty prírody, jej zdrojov, ako aj v nej existujúcich foriem života, ktorých význam a zmysel nie je (a ani nemusí vždy byť) odvodený od miery a kvality ľudských potrieb.

Slovom, filozofická reflexia ekologických problémov je reflexiou o filozofických a spoločenských súvislostiach ochrany a tvorby životného prostredia. Invázia ľudskej činnosti prostredníctvom vedy a techniky, moderných, na agresivitu bohatých technológií, účinných pracovných prostriedkov atď\, je svedectvom toho, ako sa človek vo vzťahu k prírode zdokonaľuje, ako človeku príroda „podlieha", ako sa necháva bezmocne vykorisťovať, ako sa stáva „krehkejšou" a „unavenejšou". Je však aj svedectvom toho, ako sa tento proces premieta do vzrastajúcich požiadaviek na nové, ekonomicky nákladnejšie technológie, no najmä do globálnej požiadavky ochrany životného prostredia. Z prírody ako nevyčerpateľného a nezničiteľného zdroja a objektu ľudského pôsobenia sa stáva „nemý" svedok absencie ľudského svedomia, úcty a mravnej zodpovednosti nielen vo vzťahu k prírode, ale aj vo vzťahu k sebe samému, k vlastnej budúcej existencii.