Fyziológia pre nelekárske odbory

Úvod a história

Existencia cicavčej bunky, tkaniva orgánu a tým i celého organizmu je predovšetkým charakterizovaná tzv. stabilitou vnútorného prostredia, prísunom živín a kyslíka a odvádzaním katabolitov (vrátane CO2). Stabilitu vnútorného prostredia (homeostázu) charakterizoval Claude Bernard v 19. storočí ako stabilitu dôležitých parametrov - pH, teplota, osmolarita, izovolémia, ale tiež stabilita pO2, pCO2 a hladiny energetických substrátov - napr. glukózy. Čím je organizmus dokonalejší, tým je stabilita vnútorného prostredia viac kontrolovaná a regulovaná. Vnútorné prostredie zahrňuje tiež prísun informačných molekúl - napríklad hormónov.

Každá bunka v ľudskom tele je „obtekaná“ tzv. intersticiálnou tekutinou (tkanivový mok) prinášajúcou uvedené živiny a udržujúcou uvedenú stabilitu vnútorného prostredia. Vysoká stabilita širokého spektra komponentov vnútorného prostredia je conditio sinequa non pre dobrú funkciu organizmu ako celku.