Novoveká filozofia - vypracované poznámky

Záujem o antiku bol v 14.st. oživený a prehĺbený. Pôvodcami nového hnutia, ktorý zdôrazňoval ideál človeka a obracia sa od Boha k človeku boli muži ako Petrarca tiež nazývaný ,,otec humanizmu“. Začal zhromažďovať a vykladať klasickú literatúru v stredoveku takmer stratenú.
Po dobití Carihradu prichádzal do Talianska nový prúd gréckych učencov. Medzi prvými bol Plethon ctiteľ Platóna. Napísal spis Helénska teológia, vychádza v helénskej koncepcii. Najvyšším stupňom všetkého jestvujúceho je Zeus, kt. je absolútne bytie, z neho všetko vychádza. Celú stupnicu zavŕši Héra, kt. sa pokladá za hmotu, pričom z jej lona vychádza celý svet v ktorom žijeme. V človeku sa spája hmotnosť aj duchovnosť. Telo dočasné a duša večná. V človeku sa spájajú 2 svety a on je spojením týchto svetov (smrteľná a nesmrteľná) Svojimi prednáškami získal vládca Florencie pre plán založiť vo Florencii Platónsku akadémiu, kt. mala byť pokračovaním starej akadémie aténskej. Florencia bola považovaná za matku renesancie. Z tejto novovzniknutej florentskej akadémie vzišiel Ficino, ktorý preložil do latinčiny dielo Platóna aj novoplatonika Plotína. Napísal dielo O kresťanskom náboženstve. Bol teológ a tvrdil, že kresťanstvo je zdokonalené pokračovanie antickej teológie a filozofia je setra náboženstva. Platónská teológia o nesmrteľnosti duše. Na vrchole bytia je Boh.
..... Immanuel Kant Pokúša sa kriticky prekonať oba prevládajúce prúdy 17. a 18. st. – racionalizmus i empirizmus, chce ich priviesť k vyššej jednote. „Bez zmyslovej citlivosti by nám žiaden objekt nebol daný, bez rozumu by sme o žiadnom objekte nemohli myslieť. Myšlienky bez obsahu sú prázdne, nazeranie bez pojmov je slepé“, poznanie začína skúsenosťou, ale nevyplýva z toho, že výlučne z nej aj pramení ako to tvrdí empirizmus. Proti racionalizmu zas hovorí, že bez empirických údajov nemôžeme poznať skutočnosť - pri poznávaní sveta teda hrajú dôležitú úlohu rozum aj zmyslové vnemy. Kant súhlasí s Humom a empirikmi v tom, že všetky naše poznatky o svete pochádzajú zo zmyslovej skúsenosti. Ale – v našom rozume sú isté dôležité predpoklady pre to, ako chápeme svet okolo seba. V ľudskom rozume sú teda určité podmienky, ktoré spoluurčujú naše chápanie sveta, determinujú naše skúsenosti. Nech vidíme hocičo, chápeme to ako fenomény v čase a priestore. Čas a priestor nejestvuje mimo nás, ale tieto kategórie, formy nazerania, patria k nášmu vedomiu, sú vlastnosťou človeka, nie sveta. My sami – naše vedomie, rozum – ovplyvňuje naše chápanie sveta. To sa nazýva Koperníkovským obratom v otázke ľudského poznania. (naše poznanie sa neriadi predmetmi, ale predmety sa musia riadiť naším poznaním, nejde už o vzťah nášho poznania k predmetom, ale o vzťah nášho poznania k našej schopnosti poznávať. Poznanie, ktoré sa zaoberá spôsobmi poznávania Kant nazýva transcendentálnym.) Kant zaviedol dôležitý rozdiel medzi tým aký svet v skutočnosti je – svet osebe, a tým ako ho vnímame - svet pre nás, pre mňa. Nemôžeme s istotou vedieť, aký je svet sám osebe, môžeme iba vedieť, aký sa nám javí, nepoznáme veci osebe, ale len veci ako sa nám javia. Naše poznanie bude teda vždy zafarbené tým, akými sme tvormi, tým, že sa na všetko pozeráme časopriestorovými okuliarmi