Teória a dejiny masovej komunikácie

V historiografii mediálnej komunikácie dochádza v poslednom období k výrazným posunom. Bádatelia v oblasti médií a kultúry sa intenzívnejšie ako predtým zaoberajú širším kontextom vývoja médií a komunikácie, pričom počiatky tohto vývoja umiestňujú do ďalekej minulosti. 1. PRINCÍPY MODERNEJ KOMUNIKAČNEJ HISTORIOGRAFIE Dejiny (mediálnej, masovej) komunikácie boli dlhú dobu najmä dejinami tlače, sústreďujúcej sa na popis historického vývoja systémov tlače v jednotlivých krajinách, prípadne biografiu veľkých vydavateľov alebo novín, ako iných mediálnych inštitúcií. Tie lepšie z tejto kategórie prác sa usilovali zasadiť vývoj tlače (médií) do širšieho spoločenského kontextu, skúmajú napríklad vzťahy médií a politiky, tlače a meniacich sa foriem demokracie a pod. Prvým výraznejším posunom v historiografii mediálnej komunikácie bola snaha zohľadniť pri popise vývoja médií aj ich vzťahy k politike, právu, ekonomike a kultúre; zasadiť históriu médií do širšieho rámca spoločenských inštitúcií. Druhý dôležitý posun priniesol zasa rozšírenie vertikálneho rámca, čiže hlbší ponor do histórie ľudstva v úsilí skúmať rolu komunikácie vo vývoji ľudského druhu a jednotlivých foriem civilizácie. Tento smer v historiografii mediálnej komunikácie, reprezentovaný takými veličinami ako Walter Ong, Elisabeth Eisenstein alebo Harol Adams Innis, je charakteristický hlbokým záujmom o hlbší civilizačný kontext všetkých základných foriem komunikácie a komunikačnej technológie. Táto škola komunikačnej historiografie sa riadi niekoľkými kľúčovými princípmi.
V historiografii mediálnej komunikácie dochádza v poslednom období k výrazným posunom. Bádatelia v oblasti médií a kultúry sa intenzívnejšie ako predtým zaoberajú širším kontextom vývoja médií a komunikácie, pričom počiatky tohto vývoja umiestňujú do ďalekej minulosti.


1. PRINCÍPY MODERNEJ KOMUNIKAČNEJ HISTORIOGRAFIE
Dejiny (mediálnej, masovej) komunikácie boli dlhú dobu najmä dejinami tlače, sústreďujúcej sa na popis historického vývoja systémov tlače v jednotlivých krajinách, prípadne biografiu veľkých vydavateľov alebo novín, ako iných mediálnych inštitúcií. Tie lepšie z tejto kategórie prác sa usilovali zasadiť vývoj tlače (médií) do širšieho spoločenského kontextu, skúmajú napríklad vzťahy médií a politiky, tlače a meniacich sa foriem demokracie a pod.

Prvým výraznejším posunom v historiografii mediálnej komunikácie bola snaha zohľadniť pri popise vývoja médií aj ich vzťahy k politike, právu, ekonomike a kultúre; zasadiť históriu médií do širšieho rámca spoločenských inštitúcií. Druhý dôležitý posun priniesol zasa rozšírenie vertikálneho rámca, čiže hlbší ponor do histórie ľudstva v úsilí skúmať rolu komunikácie vo vývoji ľudského druhu a jednotlivých foriem civilizácie.

Tento smer v historiografii mediálnej komunikácie, reprezentovaný takými veličinami ako Walter Ong, Elisabeth Eisenstein alebo Harol Adams Innis, je charakteristický hlbokým záujmom o hlbší civilizačný kontext všetkých základných foriem komunikácie a komunikačnej technológie. Táto škola komunikačnej historiografie sa riadi niekoľkými kľúčovými princípmi.


V historiografii mediálnej komunikácie dochádza v poslednom období k výrazným posunom. Bádatelia v oblasti médií a kultúry sa intenzívnejšie ako predtým zaoberajú širším kontextom vývoja médií a komunikácie, pričom počiatky tohto vývoja umiestňujú do ďalekej minulosti.


1. PRINCÍPY MODERNEJ KOMUNIKAČNEJ HISTORIOGRAFIE

Dejiny (mediálnej, masovej) komunikácie boli dlhú dobu najmä dejinami tlače, sústreďujúcej sa na popis historického vývoja systémov tlače v jednotlivých krajinách, prípadne biografiu veľkých vydavateľov alebo novín, ako iných mediálnych inštitúcií. Tie lepšie z tejto kategórie prác sa usilovali zasadiť vývoj tlače (médií) do širšieho spoločenského kontextu, skúmajú napríklad vzťahy médií a politiky, tlače a meniacich sa foriem demokracie a pod.

Prvým výraznejším posunom v historiografii mediálnej komunikácie bola snaha zohľadniť pri popise vývoja médií aj ich vzťahy k politike, právu, ekonomike a kultúre; zasadiť históriu médií do širšieho rámca spoločenských inštitúcií. Druhý dôležitý posun priniesol zasa rozšírenie vertikálneho rámca, čiže hlbší ponor do histórie ľudstva v úsilí skúmať rolu komunikácie vo vývoji ľudského druhu a jednotlivých foriem civilizácie.

Tento smer v historiografii mediálnej komunikácie, reprezentovaný takými veličinami ako Walter Ong, Elisabeth Eisenstein alebo Harol Adams Innis, je charakteristický hlbokým záujmom o hlbší civilizačný kontext všetkých základných foriem komunikácie a komunikačnej technológie. Táto škola komunikačnej historiografie sa riadi niekoľkými kľúčovými princípmi.