Krížiacke výpravy

V tomto období Palestínu a Jeruzalem ovládali moslimovia. Vďaka Karolovi Veľkému však sprístupnil cestu na Sväté miesto veriacim kresťanom po tisícoch. Komplikácie nastali, keď fátimovský al - Hákim vyhlásil kresťanov za nepriateľov. Zamedzil cestu a v tom čase Turci napádali európske kresťanské štáty a tak sa rysuje dôvod 1. výpravy.
V r. 1095 požiadal byzantský cisár Alexios I. Komnenosa o pomoc pápeža Urbana II., lebo na Byzanciu útočili Turci. Pápež v tom videl príležitosť pomôcť, podrobiť si Byzanciu a cirkevná moc by sa mohla vyrovnať svetskej. Dňa 27. Novembra sa uskutočnil koncil v Clermonte vo Francúzsku. Zišlo sa 13 arcibiskupov, 200 biskupov, veľa kňazova, rytierov a feudálnych pánov. Pápež svojou rečou strhol dav, všetci skandovali heslá ako ”Boh to tak chce”. Po Európe sa rozleteli správy o svätej vojne. Do boja sa chystali najmä chudobní roľníci a žoldnieri, ktorí by vo výprave mohli získať bohatstvo, slávu a prestíž.
Začala sa teda výprava. Jej cieľom bolo najmä oslobodenie hrobu Ježiša Krista, ale nebol jediný. Sledovali sa tu aj politické a územné ciele.
Najväčší úspech z kazateľov mal Peter Pustovník, mních, ktorý naverboval okolo 20 tis. ľudí. Tí ho nasledovali, aj keď nevedeli kam vlastne idú. Keď dorazili do Konštantínopolu, boli privítaní a zaslaní do tábora zvaného Kibotos(Na ázijskej strane Bosporu). Tu mali počkať na posily, no oni začali podnikať krvilačné útoky na turecké usadlosti. Nakoniec ich rozprášila početnejšia turecká armáda.
Našli sa aj iní čo si zakladali armády. Napr:Gottschalk, knieža Emerich, Volkmar. Ale nešli do Anatolie, ale vrhli sa na židovské komunity v Špýre, Wormse, Mohúči, Prahe a v Uhorsku, kde tieto neprávosti zastavil Koloman, kráľ Uhorska.