Obdobie neoabsolutizmu v habsburskej monarchii

Slováci v období neoabsolutizmu
Politické pomery v Európe - Francúzsko sa do roku 1852 zmenilo na cisárstvo na čele s Napoleónom III. Zjednotenie nemeckého národa sa nepodarilo obhájiť. Vrátilo sa do pomerov spred revolúcie. Opäť sa dostalo do rúk Habsburgovcov. V Taliansku sa tiež obnovili pomery spred roku 1848. Mnohonárodnostná habsburská ríša sa zmenila zo súštátia viac či menej autonómnych korunných krajín na absolutisticky spravovaný štátny útvar s podstatne silnejšou centralizáciou štátnej moci ako pred revolúciou. Poľský národ a štát ostali rozdelené a mocensky ovládané Pruskom, habsburskou ríšou a Ruskom.
Národnostná otázka vo všetkých štátoch bola charakteristická tým, že bola veľmi úzko spätá s roľníckou otázkou, s nedôsledným a pozvoľným likvidovaním feudálnych vzťahov, so zachovaním sústavy feudálnych veľkostatkov i politickej hegemónie bývalej feudálnej vládnucej triedy.
Rozvíjajúci sa kapitalizmus postupne v týchto krajinách stále viac rozširoval rady námedzne pracujúcich, z ktorých sa sformovala novodobá robotnícka trieda, proletariát ako protipól buržoázie.
Na začiatku 50 rokov si Habsburgovci pomocou ruského cára nielen nastolila režim absolutistickej vlády vo svojej mnohonárodnostnej ríši, ale na konferencii v Olomouci 29.11.1850 si proti ambíciám Pruska obnovili svoje mocenské pozície v Nemeckom spolku. To znamená, že veľmocenské postavenie si habsburská ríša na európskom kontinente v tomto čase očividne záviselo od spojenectva s Ruskom. No zo strany Francúzska narastala tlak pretože Napoleón III.sa chcel stať prvým mužom Európy a preto začal diplomatický nátlak na Habsburgovcov a ich spojenca Rusku. Jeho spojencom v tomto bolo Anglicko. Tento konflikt vyústil do Krymskej vojny (1853-1856). Po porážke Ruska na Kryme si habsburská ríša musela uvedomiť, že stratila svojho spojenca a ochrancu