Historicky vývoj strihovej skladby

Vývoj rôznych optických prístrojov na konci 19. storočia bol zavŕšený na svoj čas najdokonalejším kinematografom tolumiera. Priviedol na svet jedno z najmasovejších umení, kinematografiu.

Pomocou objektívu s veľkou hĺbkou ostrosti nasníma Lumiu "Príchod vlaku". V tejto "fotografii v čase" sa vyskytli všetky druhy veľkosti záberov používaných dodnes. Od IVCI vlaku, ktorý prichádza na obzore až po IVD/. Neboli od seba oddelené strihom, ale spojené akousi obrátenou jazdou kamery, ktorá sa nepremiestňuje, ale predmety sa k nej približujú, alebo od nej vzďaľujú. Zdokonalením snímacích a premietacích prístrojov Lumierovci v r. 1895 zostavili štyri jednominútové filmy zo života hasičov do jedného celku, čím vznikol prvý strih s jednotiacou prirodzenou logikou následnosťou udalostí.

Lumieroví kameramani sa zaslúžili aj o rozvoj prvých písmen abecedy novej tlači - filmovej: realizovaním prvých trikov, prvej jazdy a prvej panorámy
(1986). Realizmus tejto skupiny bol do značnej miery mechanický. Vyšší stupeň filmového vyjadrenia - v epizódach - sa prejavil v tvorbe G. Meliésa, ktorý rozvinul aj trikovú techniku. Ako prvý použil stop trik, viacnásobnú expozíciu a prelínačky. Tieto štylistické formy dnešnej filmovej reči slúžili Meliésovi ako cieľ a nie ako výrazový prostriedok.

Strih plní už funkciu zmeny pohľadu na udalosť a nielen mechanickej väzby. Do štylistickej podoby vyjadrovania posúva film anglická škola (Smith, Wiliamson, Paul). Jej predstavitelia, ako prví začali rozvíjať - rozkladať scénu na jednotlivé zábery. Zámerne sa začala meniť i vzdialenosť od filmového objektu a po prvý raz (v r. 1900 - babičkina lupa) uviedli detail.