Metódy sociálnej práce s jednotlivcom (Vereš)

Podrobný materiál k predmetu: Metódy SP s jednotlivcom. Je to spracovanie a doplnenie publikácií Vereš, Slovák - Metódy SP. Stačí ku skúške.
 (Ondrušová, 2010):
Teoretické poznatky sociálnej práce sa aplikujú do praxe prostredníctvom metód sociálnej práce.
Metóda: postup ako analyzovať a riešiť socálny problém jednotlivca, skupiny či celku.  V tejto aplikácii je dôležité poznanie znakov sociálnej práce, ktorými sú:
-    funkcie a ciele sú v súlade s funkciami celej spoločnosti,
-    motivácia klientov ku zmene ( prevláda nad direktívou či represiou)
-    k zmene nedôjde za krátky čas.
Poznanie týchto znakov vedie sociálnu prácu k tomu, aby ho prvé neúspechy neodradili a aby si zvolil vhodnejšie metódy. Každý sociálny pracovník zhromažďuje údaje, študuje sociálnu situáciu, triedi materiál, plánuje a navrhuje za participácie klienta plán riešenia, zaznamenáva výsledky. Z toho vyplýva niekoľko etáp sociálnej práce:
-    Evidencia: prvý kontakt, hľadanie možnosti vzájomného dorozumenia, zistiť kde vidí klient svoj problém
-    Diagnostika: zisťovanie a hľadanie príčin, identifikácia problému ( rozhovor, anamnéza, analýza správa a posudkov.)
-    Navrhovanie riešenia: hľadanie spôsobov a riešenia stavať na pozitívnych vlastnostiach klienta.
-    Intervencia: realizácia, informovať o situáciácií a možných následkoch.
-    Zaznamenávanie: dokumentácia ( možnosť ďalšej intervencie).
Spôsoby práce na :
Mikro úrovni- sociálna práca s jednotlivcom
Mezo úrovni- sociálna práca so skupinou
Makro úrovni- sociálna práca s komunitou
Meta úrovni – sociálna práca so spoločnosťou

Tieto úrovne sa navzájom prelínajú  alebo môžu prebiehať súčasne. Úlohou sociálneho pracovníka je vyťažiť čo najviac informácii, vytvoriť priestor pre vzájomné vnímanie.
 
Tokárová ( 2003): Sociálny pracovník musí vedieť:
-    aktívne počúvať ( reflexia – čo hovorí, empatia – čo prežíva, rozhodnutie – načúvať zámerom klienta)
-    pracovať s otázkami ( jasné a zrozumiteľné otázky)
-    doceniť 1. kontakt ( oslovovanie menom)
-    doceniť ukončenie rozhovoru ( podporiť)
-    doceniť význam prostredia ( nerušené prostredie)
-    poznať podmienky zlyhania komunikácie
Dôležitá je aj neverbálna komunikácia ( mimika, gestika, posturika, haptika, proxemika).