Vízia a cieľ narodného uznania Slovakov

Kollárova slovanská vzájomnosť je prvou ucelenou teoretickou koncepciou slovanského spoločenstva a konkrétnym programom rozvíjania duchovnej jednoty slovanských národov. Jej jadrom je jeho poňatie Slovanstva ako jednotného etnicko-kultúrneho celku - slovanského národa, ktorý obýva 15 krajín a počíta vyše 50 miliónov duší (údaj je z r. 1822) a ktorý sa delí na štyri základné kmene s vlastnými jazykmi: ruský, poľský, ilýrsky a česko-slovenský. Pokiaľ ide o historickú tendenciu rozvoja tohto slovanského nadnárodného celku, Kollár veril v postupný zánik kmeňových rozdielov a bol presvedčený, že časom z neho vznikne skutočný spoločný a mohutný slovanský národ. Bol to však čisto subjektívny a iluzórny názor autora slávnej básnickej epopeje Slávy dcéra, pretože v historickom vývoji neslobodných národov sa v tom čase už naplno uplatňovala ani nie tak tendencia k integrácii, ktorá je vlastná rozvíjajúcemu sa kapitalizmu, ako jemu rovnako vlastná druhá tendencie formovanie novodobých národov a ich boj za svoju národnú emancipáciu. Neskôr, v polovici 30. rokov 19. stor. v rozprave "O literárnej vzájomnosti medzi rozličnými kmeňmi a nárečiami slovanského národa", ktorá vyšla postupne aj v ďalších slovanských jazykoch i po nemecky a preslávila svojho autora v celom slovanskom svete, už v značnej miere koriguje svoje iluzórne predstavy o zanikaní kmeňových osobitností a sústreďuje sa na načrtnutie programu slovanskej kultúrnej vzájomnosti a spôsobov na jej uskutočňovanie, ako najspoľahlivejšieho prostriedku na záchranu slovanského celku pred jeho ďalším drobením, na upevnenie a rozvíjanie jeho jednoty. Tento program sa stal mocným impulzom pre zintenzívnenie národného života Slovanov, pre rozvoj ich vlastnej národnej kultúry i pre širokú výmeru kultúrnych hodnôt, vzájomné poznávanie a zbližovanie slovanských národov. Zdôrazňovanie literárno-kultúrneho charakteru a apolitickosti v Kollárovej koncepcii slovanskej vzájomnosti bolo úprimné, i keď bolo vo veľkej miere vyvolané neustálym podozrievaním i priamymi obvineniami jej autora a prívržencov z vlastizradného panslavizmu, v čom sa doslova pretekala nemecká i maďarská politická publicistika.