Moderná slovenská poézia 60. – 90. rokov

V súčasnosti je slovenská poézia pluralitný, slobodne sa vyvíjajúci celok, v ktorom popri sebe pôsobia predstavitelia rôznych básnických pokolení.
Celá literatúra bola neustále pod tlakom ideológie. V dôsledku násilného pôsobenia ustúpila zo svojich pozícií nielen katolícka moderna. V 50. rokoch vyšiel celý rad básnických zbierok. Za rozhodujúce podnety na novú vývinovú etapu slovenskej poézie treba pokladať vstup Milana Rúfusa do literatúry zbierkou Až dozrieme a Miroslava Válka zbierkou Dotyky.
V roku 1958 vstúpila na stránkach časopisu Mladá tvorba tzv. trnavská skupina s novým tvorivým programom, v ktorom odmietla konvenčnosť a tradicionalizmus.
Táto skupina dostala aj označenie konkretisti, expresívny senzualisti, tvorili básnici Ján Stacho, Ľubomír Feldek, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič a Ján Šimonovič.
Časopis Mladá tvorba poskytol v 60. rokoch priestor aj ďalšiemu skupinovému vystúpeniu. V 1. čísle ročníka 1964 uverejnili básne troch mladých autorov – Ivana Laučíka, Ivana Štrpku a Petra Repku a v 5. čísle ich manifest s názvom Prednosti trojnohých slávikov. Tak sa sformovala skupina Osamelí bežci. Osamelí bežci sa vo svojich debutoch prezentovali skutočne novou, originálnou poetikou, ktorá ich odlišovala od dovtedajšej slovenskej lyriky. Dokázali sa však odlíšiť aj jeden od druhého. Všetci traja rozvíjali básnickú polyfóniu a viacvýznamovosť, pričom poéziu chápali ako ničím nehatené sebavy – jadrenie, ktoré treba vysvetľovať v jeho vlastnom systéme. Ich vystúpenie, ako aj básnické knihy výrazne prispeli k rozvoju a diferenciácii súčasnej slovenskej poézie.