Právo európskej a medzinárodnej integrácie

1. Charakterizujte integračné procesy Európy do roku 1945

Integrácia je zvláštny druh vzťahov medzi európskymi štátmi. Môže mať formu spolupráce, ktorá sa môže neskôr vyvinúť do formy medzinárodnej organizácie v dôsledku demokratizácie jednotlivých krajín. Integračné procesy v Európe možno sledovať už od vzniku samostatných európskych štátov. Tieto procesy oscilovali medzi mierovou spoluprácou a vojnovým stavom. Medzi predstaviteľov integračných tendencií patril Karol Veľký, Juraj Podebradský, Napoleón, predstavitelia katolíckej cirkvi.
- Rousseau, Bentham, Kant (Konfederácia európskych štátov v diele „Večný mier“)
- kancelár Metternich - zmluva o Dánsku, Berlínsky kongres, nezávislosť Grécka.
Boli dve podoby integrácie:
a) mierové usporiadanie a spolupráca
b) dobyvačné ciele a útočná vojna

Za prelom vo vývoji možno považovať iniciatívu francúzskeho predsedu vlády Aristida Brianda, ktorý 5.9.1929 pred Zhromaždením Spoločnosti národov žiadal zriadiť Európsky federatívny zväz, ktorý by umožňoval konzultácie, spoločné rozhodnutia a pod. Bola snaha o vytvorenie zväzku v oblasti hospodárskej, sociálnej a politickej a to bez obmedzenia suverenity zúčastnených štátov.
Briand predložil SN roku 1930 Memorandum organizácie európskej únie. Cieľom hospodárskeho zjednotenia malo byť vytvorenie spoločného trhu s podmienenou a obmedzenou liberalizáciou pohybu tovaru, osôb a kapitálu. Mali byť vytvorené orgány: Európska konferencia, Stály politický výbor, Sekretariát. Zhromaždenie sa k Memorandu vyjadrilo kladne. Bola vytvorená Európska štúdijná komisia pod vedením generálneho sekretára SN, ktorá sa zaoberala výskumom aktuálnych problémov európskych štátov. Briandova iniciatíva však stroskotala kvôli nezrelosti európskych štátov pre integráciu.
Vzostup diktátorkých režimov a politická kríza však predznamenali európsku integráciu po roku 1945. Inšpirácia k integrácii prichádzala o.i. aj z Calergiho diela Paneurópa.