Zmysel života, otázka života a smrti

Etika ako teória spoločensky reflektovanej morálky nemôže mať na ružiach ustlaté. Život jedinca po „ postmoderných „ injekciách nedávneho času s problémom nachádza spoľahlivú – intersubjektívne – nespochybňovnú oporu pre svoju vnútornú mravnosť.
Etika ako teória morálky a mravnosti , morálka ( ako spoločenský preferovaný súbor pravidiel chovania pri medziľudskej a kolektívnej „ hre „ rolí ) a mravnosť ( ako individuálny reflex morálky ) sú špecifickým typom informácie. Ide o informačné súbory, v ktorých sa uplatňuje istá idealizácia, korigovaná vždy inak kalibrovanou racionalitou. Tieto vzájomne prepojené celky sú pritom v dynamickej interferencii. Každá z týchto troch uvažovaných oblastí odlišne artikuluje inak spoločne vnímanú vieru v „ poriadok „. Etika a morálka sa zároveň prezentujú viac ako univerzálna matrica pre rozhodovací proces jedinca vymedzujúci hodnotové parametre akoby zvonku, zatiaľ čo mravnosť dramatickejšie artikuluje tie parametre, ktoré akoby mali svoje čidla vo vnútri v človeku ( to, čo sa často nazýva svedomím ). V rámci „ žitého sveta“ sa morálka premieta akoby svojrázny prienik deskripcie s preskripciou, t.j. toho, čo je , s tým, čo má byť.